Červená knižnica extra

Sága prokletých Hon na čarodějnice

Margit Sandemo

Světově proslulá sága Prokletých! Druhá kniha této fascinující ságy líčí další osudy Silje a její rodiny stižené pradávnou kletbou. Zprvu poklidný život se náhle a dramaticky změní a všichni jsou opět na útěku. Hledání nového domova pro ty, kdo jsou stíháni světskými i církevními úřady, však vůbec není snadné. Ubrání se Silje a její rodina nástrahám inkvizice, pro kterou je i sebemenší jinakost záminkou pro mučení a zabíjení nevinných? Nechte se pohltit silným příběhem, který oběhl celý svět. 

≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ 

Príbeh o „vlčom mužovi“ Tengelovi a rodine, ktorú vytvoril s mladou Silje, pokračuje svojou druhou časťou. V origináli je to legenda o Ice People, čo skutočnosť, že žijú (či vlastne v tejto časti už len žili) uprostred údolia trištvrte roka uzavretom veľkým ľadovcom, ktorý znemožňoval akékoľvek spojenie s okolitým svetom (so všetkými dôsledkami tohto konštatovania, nepriazňou počasia počnúc, nedostatkom potravy pokračujúc a degeneráciou nasledujúcich generácií ľudí žijúcich v údolí končiac), vystihuje viac ako prívlastok „prekliaty“ – objavujúci sa v tomto českom preklade. Ak kvôli ničomu inému, tak už len kvôli tomu, že je to prívlastok vzhľadom na obsah príbehu a na nedostatok konotácií, ktoré sa s významom slova „prekliaty“ – aspoň u mňa – spájajú, poriadne zavádzajúci. Po prečítaní druhej časti musím teda konštatovať, že som z toho čohosi zavádzajúceho, čomu som však ešte na začiatku svojho čítania dávala šancu, sklamaná. Príbeh možno pre iných čitateľov je nezabudnuteľným, pre mňa sa však stal sklamaním a zabil všetku ambíciu nadviazať naň ďalším pokračovaním. Druhou časťou teda svoje čítanie o Tengelovi, Silje a ich deťoch uzatváram a nemyslím si, že by som niekedy vzkriesila svoj záujem o jeho pokračovanie.

Dôvodov na takéto rozhodnutie som pri čítaní tohto príbehu každou ďalšou stranou nachádzala niekoľko. No najdôležitejším je, že autorka vytvorila svet taký naivný a v konečnom dôsledku taký prvoplánový, že som v ňom nachádzala len veľmi málo momentov, ktoré by vo mne vyvolali zvedavosť a potrebu dozvedieť sa o osude ústrednej rodiny viac. Patetickosti, afektu a pátosu sa autorka nezbavila ani tu, no najdôležitejším pri mojom rozhodnutí bol samotný príbeh a absolútna absencia čohosi, čo dáva príbehu čaro, ktoré vás vtiahne do svojho stredu a pohltí vás natoľko, že je vám po prečítaní poslednej strany knihy ľúto, že sa príbeh skončil a vy sa neviete dočkať, kedy sa s jeho hrdinami stretnete znova. Toto kúzlo sa bohužiaľ v tejto knihe neudialo a ja som po jej zatvorení vydýchla – lenže už spomínaným sklamaním... 

Ako napovedá anotácia, údolie Prekliatych síce poskytlo Tengelovi a Silje dočasné útočisko, ale v momente, keď si samotná Silje uvedomuje biedu, v ktorej tu s tromi deťmi (a na ceste je ďalšie) doslova živoria každý deň, prichádza zlom. Ktosi udal Prekliatych a ukázal vojakom útočisko, „dúpä čarodejníc a kúzelníkov“. Ten ktosi je Hemming, ktorého kedysi Tengel vyhnal a o ktorom všetci predpokladajú, že si udaním chcel zachrániť život, no pravdepodobne napriek tomu zomrel niekde na mučidlách. Koniec príbehu však naznačuje, že stále žije a naznačené je aj to, že ho čaká pomsta – od Sol, mladej dievčiny napriek obavám adoptívnych rodičov uchovávajúcej dedičstvo Tengelovej starej matka Hanny. Údolie teda spolu s jej obyvateľmi ľahne popolom – až na rodinu samotného Tengela. Ten stihne včas utiecť do kopcov a pokúsi sa dostať jedinou, poslednou možnou cestou z údolia, hoci na nej číha smrť. Pokúsi sa previesť svoju rodinu do relatívneho bezpečia cez ľadovec. Tu by som ako čitateľ čakala stránky plné napätia, ale... Myslela som si, že budem tajiť dych a prežívať každý krok hrdinov, s napätím si ohrýzajúc nechty na rukách pri predstave, ako sa Tengelovi šmykla noha na ľadovom prúžku cestičky nad bezodnou priepasťou, ako zápasí s na smrť vyplašeným zvieraťom, ktoré jediné sa im podarilo zo svojho chudobného statku zachrániť, že budem počuť nárazy mrazivého vetra prehlušujúceho nešťastný a prestrašený plač troch detí, že budem priam cítiť Siljin strach, ale... nedočkala som sa. Opis tejto cesty pre mňa ostal v rovine kronikárskej, spätnej, prostej konštatácie toho, čo sa udialo, bez vykreslenia výrazného napätia .  

Po počiatočnej otázke, ako budú teda ďalej bojovať s nepriazňou osudu, s ťažkým údelom a strachom pred prenasledovaním, ma v nasledujúcej časti knihy čakalo prekvapenie. Silje rieši situáciu jediným možným spôsobom – vyhľadá Dagovu skutočnú matku, bohatú dcéru barónky Meiden, Charlottu. Tá s prekvapením zisťuje, že jej syn, ktorého kedysi odložila na kraji lesa, žije a nachádza priestor na katarziu v pomoci ľuďom, ktorí sa ho ujali. Po počiatočnom veľmi chabom náznaku nevôle dokonca nájde aj porozumenie u vlastnej matky a práve ona nachádza prijateľné riešenie pre všetkých. Charlotta sa sťahuje do svojho dedičného sídla na juhu krajiny a Tengela Prekliateho robí správcom svojho statku. Úbohej, sužovanej, prenasledovaním ohrozenej rodine svitlo na dobré časy. Toto je scenár, ktorý, hoci je takmer neuveriteľný – a to nielen pre samotných hrdinov – funguje v celom nasledujúcom príbehu. Zázrakom je, že v krajine, kde sa Tengel so Silje usadí, dokonca nemusí skrývať ani svoj podivný pôvod, pretože na juhu o Prekliatych predsa nikto nepočul a ak áno, je toho tak málo, že sa prenasledovania nemusí obávať. Jediným jeho handikepom ostáva podivný výzor občas vzbudzujúci strach, prekvapenie či len nevôľu, ktorá však vyprchá.

Patronát barónky Meiden je požehnaním. Z prenasledovaného kúzelníka sa stáva uznávaný liečiteľ, dokonca Silje má priestor na rozvíjanie svojich umeleckých sklonov (stáva sa z nej uznávaná maliarka tapiet, hoci túto činnosť vykonáva tajne pod mužským pseudonymom). Napriek počiatočným obavám porodí zdravého syna, na ktorom črty Prekliatych nie sú také markantné. Tu len podotýkam, že podivne a nie dvakrát funkčne na mňa pôsobila Tengelova dilema dovoliť či nedovoliť dieťaťu, ktoré Silje nosila pod srdcom, prísť na svet. Idylka je takmer dokonalá, deti vyrastajú v láske, Dag sa predsa len nakoniec vracia k pravej matke a stáva sa dedičom, rodina žije pokope v pokoji, bez prenasledovania... Viac ako dve tretiny knihy sleduje čitateľ práve tento idylický život na statku, pričom sa niekoľkokrát zdôrazňuje, aký výrazne odlišný je vzťah Tengela a Silje oproti bežným vzťahom tej doby, pretože ich spája nekonečné porozumenie. 

Akýkoľvek náznak konfliktu či problému autorka rieši už v zárodku, takže umŕtvuje ich dopad na osudy hrdinov a nevytvára tak priestor na gradáciu v nasledujúcich príbehoch. Tým sa vytráca pocit napätia. Ak aj nejaký konflikt vznikne, vyrieši sa takmer hravo a v prospech hrdinov, takže sa tým nenarúša ideálny a naivný svet, ktorý pre Tengela a jeho rodinu vytvorila. Takmer neuveriteľne vyznieva skutočnosť, že autorka necháva bez problémov verejne hovoriť hrdinov o čarodejníctve v čase, keď na to, aby človek skončil na hranici, stačilo chovať mačku alebo zbierať v lese liečivé byliny. Dokonca prepytujem pred najväčším prisluhovačom inkvizície (majster Johan), ktorý sa s tajným poslaním vkradne do Tengelovej rodiny. Odhaliť ho však pre Tengela a najmä Sol nie je problém, takže sa s ním – len pre istotu – ona sama poľahky vyrovná (prinúti ho siahnuť si na život) . Proklamovaný hon na čarodejnice sa tak vlastne vôbec nekoná (ak opomeniem akýsi náznak verejného odsúdenia niekoľkých ľudí, ktorý Liv a Dag pozorujú z diaľky, kdesi ku koncu knihy, taký nevýrazný, že som si jeho okolnosti vlastne ani nezapamätala). Konať v akýchsi intenciách praktizovania čarodejníctva autorka necháva Tengela a Sol – najvýraznejších nositeľov znalostí a umenia kúziel – len v náznakoch. Takže sa človek okrem takmer zanedbateľných prejavov ich schopností žiadnej výraznej mágie či tajomna znova nedočká (Tengel napr. „zakľaje“ zdravie obyvateľov nového domova do vysadených líp v lipovej aleji, takže ak niektorá chradne, je jasné, že dotyčná osoba je chorá; občas sa odkazuje na jeho schopnosť skrytú skôr v mentálnej sile; s jeho liečiteľstvom súvisí predovšetkým miešanie rôznych prípravkov z rastlín a sila tepla, ktorú má v rukách; často sa hovorí o Sol, ktorá sa namiesto návštevy kostola vytráca do lesa, kde sa snaží zdokonaliť, čo ju naučila stará Hanna; občas „urobí zle“ niekomu, kto podľa nej ublížil jej alebo jej blízkym). Problémom nakoniec ostáva iba Sol, ktorá sa správa svojhlavo a ktorá sa z akejsi zvrátenej zvedavosti vo svojej predčasnej dievčenskej vyzretosti zameria na sluhu Klausa a v štrnástich ho zvedie, aby zistila, aké to medzi mužom a ženou vlastne je, pričom po prvotnej skúsenosti dospieva k názoru, že svoj otestovaný vplyv na mužov musí rozvíjať prostredníctvom nových a nových skúseností. Nuž, mám pocit, že takto dievčenský vzor zrejme nevyzerá . Tengel svoj zlyhávajúci výchovný vplyv na ňu ukonči tým, že jej vezme veci po Hanne a uchová ich do jej dospelosti.

Na záver mi ostáva len zopakovať už povedané. Tento príbeh sa mi z mysle veľmi rýchlo vytráca a nenecháva potrebu sledovať ďalšie smerovanie osudu Tengelovej rodiny. Tengel a Silje ma možno v prvej časti aspoň trochu zaujali, no ambíciu dozvedieť sa o osudoch ich detí a najmä samotnej Sol (ku ktorej som nezahorela sympatiami) som stratila.

 -sa