Anna Mazzola
Anna Mazzola
Dívka s hodinovým strojkem Anna Mazzola
Paříž, rok 1750. Uprostřed kruté zimy přichází do domácnosti vyhlášeného hodináře a jeho talentované dcery nová služebná jménem Madeleine. O hodináři se přitom šíří zvěsti, že jeho prazvláštní mechanické výtvory nejsou jen pouhými stroji, ale mají odporovat přirozenému řádu věcí, a možná dokonce vznikají na úkor živých.
Madeleine ale není jen tak obyčejná služebná. Skrývá temnou minulost a nebezpečný úkol: výměnou za naději na nový život pro sebe a svého nemocného synovce má odhalit pravdu o hodinářových experimentech a bedlivě sledovat každý jeho krok.
Z pařížských ulic se mezitím začínají ztrácet děti a Madeleine se obává, že se připletla k rozsáhlému spiknutí, které by mohlo sahat až do samotného srdce královského paláce ve Versailles.
Dívka s hodinovým strojkem vypráví temný příběh o posedlosti, klamu a vysoké ceně za svobodu. (Bourdon, 2023)
+ + + + + + + + +
Príbeh z Paríža z roku 1850 sa odohráva na pozadí rozprávania troch žien – mladej ženy Madeleine (dcéry majiteľky parížskeho nevestinca), Véronique (dcéry parížskeho podivínskeho hodinára Reinharta) a Jeanne (mocnej ženy francúzskej monarchie, Madame de Pompadour). Už toto nastavenie hovorí o prepojení troch rôznych miest, ale aj troch odlišných spoločenských tried. Zatiaľ čo Madeleine predstavuje tú najchudobnejšiu, Véronique je súčasťou tej vyššej, spoločensky privilegovanej a nakoniec Jeanne tej na vrchole rebríčka parížskej smotánky, najbližšej samotnému kráľovi. V istom bode sa osud všetkých troch pretne.
Autorka situuje jednu zo svojich hlavných hrdiniek Madeleine Chastelovú do drsnej a najchudobnejšej časti Paríža. Po smrti otca (vlastníka obchodu s vtákmi) sa z jej matky stáva Maman vo vykričanom podniku. Vzťah matky k dcéram je toxický. Matka ich využíva ako tovar a ponúka vo svojom podniku. Jedna z dcér je už po smrti, ostal po nej iba syn Émile (žijúci v nezdravom prostredí), ďalšia pracuje v podniku, Madeleine je vďaka svojmu poškodeniu (popálenina na tvári) degradovaná na úlohu slúžky. Práve Madeleine je jediná, kto sa pokúša matke aspoň trochu vzoprieť a novú úlohu mimo nevestinca vníma ako príležitosť vymaniť sa z matkinho područia a začať spolu so synovcom Émilom nový život.
Onou úlohou je stať sa policajnou dohadzovačkou nasadenou v dome nadaného hodinára Maximiliana Reinharta. Vzhľadom na to, že ju k tejto úlohe núti človek, ktorého Madeleine neznáša, policajt Camille Dacier, pochopí, že ide o nebezpečnú úlohu. Madeleine sa pokúsi zo situácie vyťažiť čosi pre seba a žiada za túto úlohu odmenu, ktorá by jej umožnila začať so synovcom Émilom kdesi inde život, ktorý by bol vzdialený tomu, ktorý vedú teraz. Madeleine sa tak ocitne u nového podivného zamestnávateľa, na ktorého osobitosť upozorňuje nedôverčivá kuchárka Edme. V dome vládne vlastný poriadok a pravidlá, vrátane toho, že niektoré miestnosti sú pre obyvateľov domu zapovedané.
Reinhart pracuje na mechanických hračkách, je znalcom anatómie a v jeho dome sa dejú podivnosti, o ktorých má Madeleine zistiť čo najviac a referovať o nich Camillovi. Madeleine je prijatá ako nová komorná Reindartovej dcéry Véronique, ktorá sa práve vrátila k otcovi z kláštora. Jej pobyt v dome je okrem starostlivosti o Véronique a domácnosť naplnený pokusmi odhaliť, na čom Reinhart pracuje vo svojej dielni. Tento vedec posadnutý dokonalou znalosťou toho, ako pracuje telo (ľudské alebo zvieracie), aby ho dokonale okopíroval vo svojich hračkách, ktoré vyrába na objednávku, využíva pri svojej práci dcérinu asistenciu. Ľudia si myslia, že používa čiernu mágiu a polícia sa pokúša zistiť, či nie je zapletený do aktivít proti kráľovi. Madeleine sa nedarí zistiť nič podivuhodné. Objavuje iba to, že Reinhart si vždy obstaráva živú predlohu (králik, sojka) pre svoje hračky, pričom predloha po ukončení procesu zomiera. Jeho práca sa drží idey, že ak má porozumieť životu, musí sa zaoberať smrťou. Nie je teda výnimkou, že sa v jeho dome objaví aj nočná návšteva prinášajúca mŕtve telo. Madeleinino „pátranie“ je vlastne sledovaním dennej rutiny a občasnými nočnými pochôdzkami po dome, čo nevedie k ničomu prekvapivému a v podstate ustrnie v akomsi stereotype.
Príbeh je podávaný aj z pohľadu Véronique, ktorú trápia nočné mory. Ide o spomienky na neľahký pobyt v kláštore, voči ktorému sa obrňuje útekom do vlastného sveta – štúdia anatómie. Po návrate domov sa túži stať otcovým učeníkom. Je ochotná pre to urobiť čokoľvek, no zistí, že jej budúcnosť v tejto pozícii je nejasná – jej úlohou je vydať sa, keďže nemôže ako žena študovať ani prevziať otcovu živnosť. Jej výučbu po otcovi nakoniec prevezme chirurg Lefèvre, otcov priateľ, ktorý má blízko ku kráľovi.
Parížom sa šíri výrazná nespokojnosť s monarchiou a sociálnou nerovnosťou. Do ohňa prilieva aj to, že v meste miznú deti. Deje sa tak aj v Madeleininom okolí a navyše sa začína vynárať otázka, či v tom nemá prsty sám Reinhart. Sama Véronique sa v istom momente rozhodne spoznať pravý Paríž, práve za pomoci Madeleine (sprevádza ju na rôzne miesta v meste, najmä tie chudobné), a zároveň prísť na to, kto je za zmiznutím detí v okolí. A od tohto momentu v sebe ukrýva tajomstvo, ktoré ovplyvňuje jej správanie. Véronique je zvláštna, zádumčivá postava, ktorá sa nikomu nezveruje.
Druhá časť knihy sa odohráva vo Versailles, pretože Reinhart dostane zákazku od samotného kráľa. Úloha je utajená a aj Véronique sa k nej dostáva až v poslednej fáze. Tu sa do popredia výrazne dostáva postava Jeanne (Madame de Pompadour), ktorá bojuje o udržanie kráľovho záujmu, ale aj s nepriazňou a intrigami na kráľovskom dvore. Voči nej sa šíria útočné pamflety, ktoré majú oslabiť jej postavenie na dvore. Aj ona vstupuje do Reinhartovho priestoru. Jej prepojenie na pozadie udalostí okolo vedca aj samotného kráľa sa ukazuje postupne, najmä vo vzťahu ku kráľovej posadnutosti smrťou. Je zrejme jedna z mála, kto si uvedomuje nebezpečenstvo stúpajúceho nepokoja v uliciach mesta. Okolnosti aj vyústenie udalostí ukáže, kto skutočne stojí v pozadí a ťahá za povestné nitky.
Madeleine je pod tlakom, aby naďalej donášala polícii na Reinharta. Do života vo vynálezcovom dome však zasiahne smrť Véronique. Oficiálna príčina smrti je pripísaná nehode, no Madeleine tejto verzii neverí. Ohromujúce predstavenie Reinhartovej tajnej misie pre kráľa uvedie do údivu nielen Madeleine. Odhalenie automatonu, ktorý je vernou kópiou vedcovej dcéry, ju vydesí. Zdesenie však zasiahne viacerých, pretože automaton ožije vlastným životom, aby upozornil nielen na smrť samotnej Reinhartovej dcéry, ale aj ďalších zmiznutých detí. Madeleine, ktorá sa pokúsi zistiť o Véroniquinej smrti pravdu, sa tak spolu so synovcom Émilom dostane do ohrozenia práve zo strany človeka, u ktorého s dôverou hľadá pomoc.
Kniha je rozdelené na tri časti a príbeh je podávaný z uhla pohľadu troch ženských postáv. Áno, Paríž tu skutočne smrdí a autorka to nezabúda pripomínať na každom kroku. V texte sa operuje s francúzskymi výrazmi, ktoré sú v preklade ponechané v pôvodnom znení. Význam mnohých sa necháva vyznieť v kontexte, takže čitateľ (pokiaľ neovláda francúzsky slang) si musí niektoré významy vyvodiť, no nie vždy sa mu to musí nevyhnutne podariť – tak je to napr. so slangovým slovom mouche, ktoré odkazuje nielen na slovo mucha, ale označuje aj policajného vyzvedača/dohadzovača, ktorým sa vlastne Madeleine stáva.
Je mi jasné, že autorka sa pokúsila vykresliť pochmúrny príbeh, najmä s ohľadom na osudy parížskej chudoby, čo je aspekt, ktorý vyráža takmer z každej stránky. Často je to podávané z Madeleininho uhla pohľadu – lebo jej skúsenosť so životom v najchudobnejšej časti mesta naráža na to, že v Reinhartovom dome sa stretáva zo zlatom aj s pravými drahokamami, ktoré vedec využíva na zdobenie svojich hračiek pre bohatú vrstvu spoločnosti. No azda práve preto sa mi tento príbeh zdal práve tým pokusom o akúsi hutnosť a o „temnosť“ každodenného prežívania vo vzťahu k okázalému bohatstvu až presýtený. Napriek snahe nájsť si k postavám aspoň nejaký vzťah mi žiadna z nich nebola sympatická. Príbeh je síce pisateľsky dostatočne zručný (dobrý je aj preklad), no to nestačilo na to, aby sa mi kniha páčila. Priznávam sa, že francúzske prostredie z 19. storočia (zvlášť to versaillské) veľmi nemusím, navyše väčšia časť čítania vo mne vyvolávala nudu. Nebavilo ma to. Napätie nebolo vystavané tak, že by držalo čitateľa v móde „chcem zistiť, čo sa tu vlastne deje“ a koniec s odhalením zločinca za pomoci automatikonu (kópia Véronique) vyznel prekombinovane a pritiahnuto za vlasy. Anotácia znela sľubne, kniha však odhalila príbeh, ktorý mi nesadol. Skutočné pozadie o zmiznutých deťoch, na ktoré autorka stavila, určite ponúka množstvo inšpirácie na fiktívny príbeh, no nech som sa akokoľvek snažila, tento sa mi prosto nepáčil. Dávam slabé 
.
-sa
_______________________________
