Případ alchymistovy dcery
Případ alchymistovy dcery
Theodora Gossová
Podivuhodná dobrodružství Athénina klubu 1.
Mary Jekyllová, po smrti rodičů osamělá a bez peněz, se začne zajímat o záhadnou minulost svého otce. Objeví stopu, která naznačuje, že Edward Hyde, otcův někdejší přítel a vrah, je možná stále nablízku. Na informace vedoucí k jeho dopadení je vypsána odměna… Odměna, jež by vyřešila všechny její tísnivé finanční potíže. Pátrání ji dovede k Hydeově dceři Dianě, divokému dítěti, zanechanému na výchovu u jeptišek. S pomocí Sherlocka Holmese a doktora Watsona se Mary dál snaží najít tajemného Hydea, a zakrátko se spřátelí s dalšími ženami, které jsou poznamenané děsivými experimenty svých stvořitelů – s Beatricí Rappacciniovou, Catherine Moreauovou a Justinou Frankensteinovou. Když spolu odhalí tajnou společnost nemorálních vědců posedlých touhou po moci, hrůzy jejich minulosti se vracejí v plné síle. A nyní je na nestvůrách, aby zvítězily nad nestvůrnými… (Argo, 2020)
♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Theodora Gossová v záverečnom slove k tomuto príbehu priznáva, že motívom na napísanie tejto knihy bola jej dizertačná práca, v ktorej si položila otázku, prečo šialení vedci devätnásteho storočia vytvárajú a potom ničia netvorov ženského pohlavia. Predskokanom tohto príbehu bola navyše najskôr poviedka. Skutočnosť, či je dobré, že ju autorka rozšírila do tejto podoby, je otázka, na ktorú si čitateľ po otvorení tejto knihy, podľa môjho názoru najmä v jej druhej polovici, veľmi rýchlo nájde odpoveď.
Ako napovedá anotácia knihy, Mary Jekyllová sa po matkinej smrti ocitá v neľahkej situácii, najmä finančnej. Jej otec, vedec, spáchal samovraždu, pamätá si na jeho laboratórneho asistenta istého pána Hydea, ktorý bol kedysi podozrivý z vraždy. Ale keď zmizol, Scotland Yard pátranie uzavrel. Keď v matkinej pozostalosti odhalí účet spojený z Hydeovým menom, má zato, že narazila na jeho stopu a mohla by sa prihlásiť o odmenu za jeho dolapenie, čo by jej pomohlo v aktuálnej finančnej núdzi. Obráti sa preto na detektíva Holmesa a jeho priateľa Watsona, ktorí kedysi Hydeov zločin vyšetrovali.
Matkino spojenie s Hydeom vedie do útulku pre padlé ženy, kde Mary nájde údajnú Hydeovu dcéru, nezvládateľnú 14-ročnú Dianu, tak povediac ošľahanú životom. Je to ona, kto prvý vysloví, že Jekyll a Hyde sú tá istá osoba, že Hadyeova existencia je len Jekyllovo uviaznutie v inej bytosti, že je to pokus, ktorý sa mu vymkol z rúk. Mary tomu neverí. Veď ako by mohli byť tou istou osobou takí fyzicky odlišní ľudia? A prečo Diana tvrdí, že je jej sestrou? Keď si neskôr znova prečíta otcove nájdené zápisky, ktoré dokazujú, že jej otec experimentoval sám na sebe a Hyde nad ním pravdepodobne získal prevahu, Dianine reči sa zrazu nezdajú až takým nezmyslom. Najzložitejšie sú zrazu Maryine pocity voči otcovi, o ktorom si doteraz myslela, že je láskavý a že ho dobre poznala.
Maryin život sa za dva týždne obráti hore nohami. Kedysi túžila po dobrodružstve, keď sa zrazu dialo, netušila, čo si myslieť. Náhle sa vďaka Holmesovi ocitla uprostred vyšetrovania vrážd vo Whitechapeli a vďaka novej sestre sa dozvedá o akomsi spolku alchymistov, ktorého členom bol aj jej otec. Členovia Societé si žiadajú dcéry, lebo ženy sa zdajú tvárnejšie a vhodnejšie na ich pokusy. Hovoria o kriesení mŕtvych, o premene substancií na zlato, povýšenej na novú dimenziu – biologickej transmutácii či inak vytvorení nového biologického druhu. Jedným z dôkazov je Beatrice Rappacciniová zvaná Jedovatá kráska, ktorej otec, slávny lekár, sa venoval rastlinným jedom. Ten zo svojej dcéry vytvoril bytosť, ktorá zabíja svojím jedovatým dychom a ktorú predvádzajú ako kuriozitu, na ktorej ktosi celkom dobre zarába. Mary sa jej rozhodne pomôcť, čo sa jej vďaka Watsonovi aj Diane podarí. Beatrice ozrejmuje viaceré informácie o Societé, Vynárajú sa tak jej ďalší členovia –Moreau, Van Helsing či Frankenstein.
Práve Beatrice upozorní na starý Frankensteinov pokus s vytvorením novej bytosti, ktorý sa zrejme ktosi rozhodol zopakovať, s čím môžu súvisieť pribúdajúce vraždy mladých žien vo Whitechapeli, ktoré nachádzajú bez častí tela či dokonca bez mozgu. Vyšetrovaciu líniu Holmesovi naruší priznanie blázna Renfielda, no nikto okrem Lestrada mu veľmi nedôveruje. Holmes si naopak myslí, že prijateľnejšie smerovanie ponúka spojenie s pokusmi niekoho, kto poznal snaženie členov tajného alchymistického spolku. Toto smerovanie potvrdí objavenie sa ďalšej záhadnej ženy Catherine Moreauovej (ženy – pumy, ktorá unikla z Moreauovho juhomorského ostrova a je výsledkom jeho pokusov na zvieratách, pretože bol presvedčený, že môže riadiť evolúciu) a jej priateľky obryne Justiny Frankensteinovej (je strateným ženským náprotivkom Frankensteinovho Adama). Po tomto stretnutí sa ukáže, že ženy ktosi prenasleduje a terčom útoku sa stane aj Maryin dom, v ktorom všetky „sestry“ nachádzajú svoje útočisko.
Svoje ovocie prináša aj sledovanie ďalších stôp vo vzťahu k vraždám padlých žien v najchudobnejšej londýnskej štvrti. Je náhoda, že všetky ženy kedysi prebývali v Magdalénskom spolku, kde predtým bola aj Diana? Tento smer vyšetrovania sa pokúsi overiť Catherine a jej hľadanie prináša odhalenie, ktoré však vzhľadom na smerovanie príbehu pre čitateľa nie je až také prekvapivé. Otázky nastoľuje aj Renfieldovo priznanie a privádza Holmesove kroky späť do ústavu pre choromyseľných, kde prekvapivo naráža na prepojenie riaditeľa dr. Sewarda s istým Prendickom, bývalým Moreauovým spolupracovníkom. Čo robí Prendick v Londýne? Môže ktosi napodobňovať Moreauove pokusy práve tu? Holmes je dostatočne nekonvenčný, aby suitu podivných bytostí, ktoré sa okolo neho množia, ustál (spolu s ním aj Watson). Čo mi vadilo, bolo, že všetci, čo sa s nimi stretli, čítali príbehy od Watsona o Holmesovi, aby autorka prízvukovala Holemsovu ješitnosť. Kdesi v pozadí rezonuje Holmesov prebudený záujem o Mary (a jej o Holmesa, o ktorom si spočiatku nemyslí nič pozitívne).
Prenasledovanie ženského osadenstva Maryinho domu vyústi do únosu. Po stopách únoscov Beatrice a Justine sa ostatní musia vydať do temných uličiek a do špinavých dokov, v ktorých sa dokáže schovať nejeden podivín a nejedna nekalosť. Pre mňa bolo vyvrcholenie v skladišti v dokoch jedným veľkým chaosom s množstvom slov, množstvom osôb a množstvom (aj morálnych) zvratov. Všetky podivné tvory, ktoré sa doteraz zakrádali v tme a schovávali sa pred denným svetlom, sa stretnú práve tu. Dôvodom všetkých krutostí vo Whitechapeli, ale aj konečného chaosu, je zvrátená predstava o vášni prvého Frankensteinovho výtvoru. Chaos ukončený požiarom, aby sa zamietli stopy pred nezainteresovanými, nie je pre čitateľa nijakým inovatívny prvkom. Dôjde aj na vzkriesenie Hydea, na jeho zatknutie a v konečnom dôsledku aj na jeho očakávaný útek.
Podľa mňa kniha skĺzla do šablóny a opakovanie istého scenára (najočividnejšie pri prezentovaní životných príbehov Maryiných „sestier“) knihe nerobí celkom dobrú službu. Aj keď je mi jasné, že autorka potrebuje čitateľovi vypovedať príbehy svojich hlavných hrdiniek, členiek budúceho Athéninho klubu. To, že ich členstvo má tendenciu nepomerne sa zväčšovať, je ďalší rozmer, ktorý možno zohrá hlavnú úlohu v tom, či sa čitateľ rozhodne siahnuť po pokračovaní príbehu tohto nesúrodého ženského zoskupenia. Napovedá o tom posledná kapitola knihy, v ktorej sa objavujú odkazy na ďalších adeptov Societé des Alchymistes, ktorí svoje pokusy mohli smerovať na mladé ženské objekty a mohli tak na svojej vedeckej ceste zanechať dcéry, ktoré rady Athéninho klubu môžu rozšíriť.
Autorka si vytvára jasný priestor na pokračovanie svojho príbehu. Žiadosť o pomoc ďalšej z alchymistických dcér smeruje kroky už vzniknutého klubu do Rakúska. Objavujú sa nové mená členov Societé, ktoré ponúkajú a navodzujú existenciu ďalších bytostí podobných tým, ktoré sa zoskupili okolo Mary. V knihe si autorka ponechala ešte jeden otvorený motív – nevyriešený vzťah Mary a jej otca Hydea, takže jeho útek má svoje očakávané pravdepodobné pokračovanie.
Samotný príbeh narúša sekundárny dialóg členiek Atheninho klubu, ktoré komentujú proces vzniku tohto príbehu písaného ako knihu. Ide o komentáre, ktoré vstupujú do textu, narúšajú jeho linearitu a treba si na ne zvyknúť. Či sa tak na strane čitateľa stretne s pozitívnym ohlasom, je otázka čitateľského vkusu a nastavenia. Pre mňa sviežo pôsobila zhruba prvá polovica knihy. S narastajúcim počtom Maryiných „sestier“ a podivností, ktoré nasycovali stránky knihy a odkláňali Holmesa od „klasického“ vyšetrovania, sa moje prvotné nadšenie vytrácalo. Posledné dve kapitoly na mňa už pôsobili príliš rozvláčne a preverbalizovane a dokonca ani vsuvky sekundárneho dialógu do príbehu mi už nepripadali sviežo, ale skôr násilne.
Príbeh pôsobí presne tak, ako píše Catherine o spôsobe písania príbehu o Mary a jej nadobudnutých sestrách či skôr ho obhajuje, keď sa jej Justine pýta: „Má ten příběh takto přeskakovat z Maryiny hlavy do Dianiny a pak do Beatriciny?“ a ona odpovedá: „Je to jenom... jiné. Jako by to bylo poslepované z různych částí. Jako nestvůry mého otce.“ (s. 179) – a tento príbeh miestami skutočne pôsobí ako pozliepaný z rôznych častí. Holmes a jeho vyšetrovanie vrážd žien vo Whitechapeli, pri ktorom mu má Mary pomôcť, ho má udržať pohromade. Či a do akej miery sa to v konečnom výsledku poradilo...? Mne osobne na konci chýbal pocit, že po ďalších dobrodružstvách Atheninho klubu a pátraní po tajomstvách Societé des Alchymistes chcem nevyhnutne siahnuť.
-sa
a 1/2
___________________________________
