Červená knižnica extra

Plíseň Siri Pettersenová

Představte si, že jste lovnou zvěří v neznámém světě. Ve světě lidí, který pomalu umírá. Ve světě, odkud pocházíte a kde jste doufali, že konečně naleznete domov. Jenže to jste se pořádně spletli.

Hirka opustila Ymslandu, aby ji zachránila, a obětovala tak možnost být nablízku Rimemu, přestože po tom touží ze všeho nejvíc. Teď ji místo něj provázejí lovec nemrtvých a slepý. Boj o přežití není ovšem ničím ve srovnání s tím, co přijde, když Hirka pochopí, kým ve skutečnosti je a jakým nástrojem v mocenské hře se má stát. Původce plísně touží po tisíci letech konečně dosáhnout svobody. Svobody, kterou mu může dát pouze Hirka. (Host, 2017)

≈ ≈ ≈ ≈ ≈

  Rytierska sála v Manffale je zničená. Ostali len dávno zabudnuté kamene čnejúce z podlahy ako mohyly – havranie kruhy. Tu Hirka opustila Ymslandu. Rime svojou silou rozbil doterajší poriadok, spochybnil právomoci Rady a ukázal všetkým, že boh, ktorému sa všetci klaňali, ktorému podriaďovali všetko, Vidúci, neexistuje. Zasadol na stolec Nosiča havrana, hoci bez stelesnenia boha, aby nastolil aspoň aký-taký poriadok. On sa pre Ymslandu stal symbolom poriadku. Najmladší z dvanástich. Mladý muž, v ktorom driemu od osudného dňa, keď Hirka opustila jeho svet, rozporuplné pocity. Hnev, sklamanie, nenávisť, vedomie, že v Rade nemôže ostať – napriek všetkým ideálom – bez špinavých rúk. Že v tom súkolí, do ktorého sa dostal, nemôže ostať „čistý“ a že nemôže začínať to, čo nezvládne dokončiť. Rime si bude musieť napriek všetkým predsavzatiam zatvrdiť srdce.

  Aj Hirka zaplatila vysokú cenu. S vidinou toho, aby ostala Rimeho sila neotrasiteľná, opustila jediný svet, ktorý poznala a vrhla sa do toho, o ktorom nič nevie. V tom ľudskom, pretechnizovanom svete sa cíti viac osamelá než medzi tými, ktorí ju neprijali, pretože nemala chvost. Všadeprítomný hluk, oslepujúce svetlá, neznáma realita, ale aj nezáujem ľudí, svet plný umierajúcej prírody, svet odsúdený na smrť, svet bez sily...

  Toto všetko tvorí východisko pokračovanie príbehu Hirky, ktorá opustila svet, ktorý doteraz poznala vo viere, že ho svojím odchodom vlastne zachraňuje. Príbeh nahustený udalosťami, ktoré ukážu, že všetko je vlastne celkom inak.

  Siri Pettersenová nemrhá zbytočne stránky tým, že by zdĺhavo opisovala kultúrny šok, ktorým si Hirka pri vstupe do moderného sveta prešla. Napriek tomu je jasné, že Hirka ani po čase nemá silu pojať všetko, čo ju obklopuje. Naučila sa však aspoň toľko, aby tu prežila. Uchýlila sa pod krídla otca Bordyho, ktorý ju prichýlil vo veži kostola, kde sa snaží prežiť. Ale Hirka cíti, že tento svet je cudzí. Chýba jej prirodzenosť Ymslandy, chýba jej život. Pocit, ktorému verila, že vo svete ľudí nájde spolupatričnosť a svoje miesto, sa nedostavil. A ani tu nie je v bezpečí. To, čo jej malo pomôcť povedané splynúť s davom, stále ostáva špecifické. Hirka vníma inak, cíti inak... a to nielen preto, že do ľudského sveta patrí len napoly.

  Dej sa spočiatku odohráva na striedačku v dvoch svetoch – čitateľ sleduje Hirku v súčasnom Yorku a osudy Rimeno v skôr historicky a mytologicky poňatej Ymslande. Váha sa však prenáša primárne na Hirku a jej zápas v novom svete. Ten začína vo chvíli, keď zistí, že ju ktosi sleduje a keď ktosi zabije jej jedinú ľudskú priateľku (spolu s rodinou) a v plameňoch, ktoré pohltia jej útočisko, skončí aj otec Brody. Hirka je znova na úteku. Jej jediné spojivko s Ymslandou – havran Kuro – umiera, aby sa na jeho mieste zjavil mrtvorodený, Slepí. Zhmotnenie Vidúceho v podobe toho, kto predstavuje pre Ymslandu skazu i spásu zároveň – mrtvorodeného, ktorý vzal na seba podobu havrana a podľa starých legiend zachránil Ymslandu – Naiell. Jeho príchod na scénu rozkrúti povestné kolieska.

  Je príjemné, že Pettersenová nevytvára medzi oboma svetmi príliš striktnú hranicu a že sa oba svety prelínajú tak prirodzene, že nie je nutné, aby na seba strhávali prílišnú pozornosť. Pôsobí to uveriteľne a čitateľa to nenúti pýtať sa, ako je možné, že si čosi také nikto nevšimol – ľudia predsa nemôžu byť takí spelí a hlúpi. Svoje predstavy o vytvorených svetoch spojených prastarými kamennými kruhmi autorka približuje postupne. Ostáva verná krátkym kapitolám, vďaka ktorým sa rozsiahle dielko číta rýchlo. V každej kapitole sa navyše odhaľuje ďalší dielik skladačky, ktorý vyjasňuje obraz o Hirke, Rimem, o svetoch, ktoré sa vďaka nim spájajú aj rozdeľujú zároveň, a navyše sa dokresľujú charaktery postáv (okrem hlavnej dvojice), ktoré v tejto časti vstupujú do hry (napr. žena menom Allegra).

  Je totiž jasné, že Hirka v tomto svete potrebuje spojenca. Stáva sa ním lovec Stefan. Ten Hirku dostane z nejednej podivnej situácie. Tvorí sa tak nesúrodá trojica (Hirka, Stefan, Naiell), ktorá vytvára zároveň kontrast svetov a pováh. Túto trojicu sprvoti spája spoločný menovateľ – ohrozenie stelesnené Naiellovým bratom Graalom, ktorý si ako odsúdenec a vyhnanec porazený v boji o Ymslandu vo svete ľudí odpykáva svoj doživotný trest. Jeho krv je to, čo predlžuje ľuďom život, ale je to zároveň to, čo mu pomáha počas tisícročného vyhnanstva nájsť spôsob, ako ostať v spojení s Ymslandou (napodiv mu mnohé uľahčuje práve pokrok, ktorým ľudstvo prešlo). Jeho krv spôsobuje to, čo všetci považujú za pleseň (chápanie plesne je nakoniec celkom iné, ako si hrdinka na začiatku nahovárala). Stefana napriek tomu, že celý život loví Graalových otrokov, napriek očakávaniu istej drsnosti, obklopuje akási aura slabostí – nerozhodnosť, strach, ale aj sebectvo a prospechárstvo, čo z neho nerobí superhrdinu a ponecháva mu pečať ľudskosti (so všetkými pozitívami aj negatívami). Jeho charakter sa láme práve na spojení s Hirkou a Naiellom. Aj správanie samotného Naiella sa vyjasní až postupne – jeho spočiatku nelogicky pôsobiaci strach a vyhýbavosť dá zmysel až po konfrontácii s Graalom.

  Postavy tu nie sú ploché. Ich charaktery skrývajú niekoľko polôh a je len dobré, že sa tu objavuje ono povestné „nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá“. Skutočné pohnútky sa predierajú na povrch postupne a v žiadnom prípade nie sú striktne čierne alebo biele. Každý ich čin nesie v sebe stopy jedného aj druhého a každý ich čin môže byť rovnako logický a pochopiteľný, ako aj zavrhnutiahodný. Pri dvojici Hirka a Rime sa do konania a myslenia postáv celkom logicky predierajú negatívne pocity z odlúčenia. Postupné poznanie, že obeta, ktorú obaja vo vzájomnom vzťahu podstúpili, je celkom zbytočná (je sympatické, že sa autorka vyhla klasickému vzťahovému klišé a v tejto časti ostala len pri vedomí vzájomných citov).

  Rime bojuje s vnútorným hnevom, ktorý smeruje takmer k nenávisti. Poznáva, že jeho miesto v Rade nebude zadarmo. Že všetci tu sledujú svoje ciele a že jeho snahy narážajú na odpor. Okrem toho, že jeho činy vyznievajú, akoby sa zbláznil, čo hrá do karát jeho protivníkom, nikto nechápe pozadie toho, o čo sa snaží. Jedna vec je, že sa pokúša zaviesť nový poriadok, ktorý by mal zmeniť usporiadanie v Rade (zmeniť dávny princíp dedičnosti stolca na slobodne voleného zástupcu však prirodzene naráža na odpor), inou je snaha obsadiť voľný stolec po Urdovi zástupcom z Ravnhovu. Ymslanda si žiada od Nosiča havrana záruku pevnej budúcnosti, a tou je jeho spojenie so ženou so severu, Syljou. Rime je ten, kto rozvrátil tisícročný poriadok a je ten, kto by mal byť zárukou nového.

  Lenže okrem toho, že dal Hirke sľub, že nájde spôsob, ako ju nájsť, vie to, čo Rada odmieta. Že v Ymslande sa ďalej objavujú slepí a že sú všetci vo väčšom ohrození, než si doteraz mysleli. Aby sa dostal k svojim cieľom, je schopný obetovať aj sám seba. Uvedomuje si, že bude musieť preniknúť k minulosti, ktorá mala umrieť dávno, že bude musieť preniknúť k prapodstate mýtov, ktoré sýtia minulosť Ymslandy. O dvoch bratoch, ktorí sa vo vojne postavili proti sebe a z ktorých sa jeden stal bohom a druhého odsúdili na večné vyhnanstvo do sveta, z ktorého sa nemôže vrátiť. Do sveta, v ktorom uviazla Hirka. Rime vie, že sa bude musieť vydať po stopách, ktoré kedysi sledoval Urd a že bude musieť zaplatiť rovnakú a možno ešte vyššiu cenu. Od prvej časti sa z neho tak stáva sebavedomý muž, ktorý obetuje nielen krehkú podporu v Rade, ktorú mu vydobyla Hirka, ale aj svoj vzťah k majstrovi Kolkaggy.

  Vo svete ľudí si aj Hirka bude musieť vybrať, čomu veriť. Aj tu je len utečencom, ktorý sa dostal do centra honby za stvorením, ktoré žije v tomto svete tisícky rokov. Na tejto ceste si bude musieť ujasniť, po čom Graal pátra a na ktorej strane vlastne stojí či o koho sa môže na svojom úteku oprieť (Vidúci zjavne nedisponuje silou, ktorú mu všetci pripisovali a bol pridlho havranom, takže sa vlastne všetkým otočil chrbtom). Odhalenie, že ju s Graalom spája viac, než si doteraz myslela, sa neobíde bez bolestivých rán. Ale Hirka si veľmi dobre uvedomuje, s kým je teraz spojená krvou. Dozrieva a stáva sa z nej siná žena. Nie nezraniteľná, ale aspoň začne chápať, kam patrí. Opätovné stretnutie s Rimem ju len utvrdí, že obeť, ktorú kvôli nej podstúpil, bola skoro nezmyselná a že jej viac než inokedy záleží na tom, aby mu pomohla, aby ho oslobodila.

  Stret dvoch bratov po tisícročnom odlúčení, ukáže, že misky váh v Ymslande sa prevážia iným smerom. A že mýty o Vidúcom sú prekrútené rovnako ako mýty o Graalovi v ľudskom svete. Hirka k nim bude musieť navyše pridať čosi viac (okrem toho, že sa pokúša o to, aby to všetko nebola len obyčajná pomsta za tisícročné príkorie). Smeruje totiž do sveta, ktorý nepozná. Do sveta, ktorému by mala vrátiť spojenie so Silou, do sveta, kam azda konečne zapadne. Zaplatiť musia všetci – najmä Hirka a Rime, ktorí zrazu stoja na opačných stranách. Kam to nasmeruje ich ďalší osud, Hirka netuší.

  Autorka aj v tejto časti ostala verná zaujímavému konceptu a zjavne ju obišiel osud druhých častí sérií, pretože táto časť Havraních kruhov si drží svoje tempo od začiatku až do konca, a nestráca oproti prvej časti na kvalite. Dovolím si dokonca povedať, že posunom do ľudského sveta dostala séria zaujímavý rozmer. Ten stret moderného a „tradičného, tradične mytologického“ tak vytvára dobrý kontrast. Príbeh ostáva verný niekoľkým severským symbolom, ale autorka tu vkomponovala aj akési vlastné uchopenie ich vnímania v modernom svete – napr. alúzia na spojenie mena Graal a grál, chápanie krvi ako symbolu života, sily a nesmrteľnosti pretavená do trochu iného uchopenia „upírov“ i náboženstva vo všeobecnosti. Trochu menej chápem autorkin koncept slepých v spojení so silou. Je pre mňa stále celkom nejasné, prečo by mali tak veľmi túžiť po sile, keď im ich vlastná krv dodáva toľko možností (popri dlhovekosti napr. aj schopnosť rýchlo hojiť rany), hoci chápem, že vojnou s Ymslandou sa tok Sily (v autorkinom koncepte stále čosi, čo ostáva nie celkom priezračné) do sveta slepých prerušil (rovnako ako do iných svetov, čo má napr. za následok umieranie toho ľudského). Azda posledná časť osvetlí moju „nevedomosť“.

  Aj túto časť považujem za vydarenú. Zdá sa, že Havranie kruhy si zaslúžia pozornosť, ktorej sa im dostalo. Je to zaujímavý fantasy počin. Očakávam, že posledná časť dá odpoveď na otázky, ktoré si v tejto časti kládla nielen Hirka. A najmä ukáže, ktorú cestu si sama hlavná hrdinka v tomto boji svetov vyberie.

-sa

  a 1/2

Séria Havraní kruhy:

1. Ódinovo dítě (Host, 2016)

2. Plíseň (Host, 2017)

3. Síla (Host, 2017)