Mečem a krví
Mečem a krví Pip Vaughan-Huges
Král Ludvík IX. se chystá na svoji neslavnou 7. křížovou výpravu. Papež a císař si jdou vzájemně po krku. Hamižnost a ambice se kříží a výsledkem je jako obvykle krev.
Petroc z Aunefordu, alias Klapka, jak mu říkají jeho nejbližší přátelé, se jako obvykle ocitá přímo uprostřed dění. Po letech strávených na palubě Kormorána ve společnosti obchodníků s relikviemi se konečně ocitá na pevné zemi. Je z něj bohatý muž, podílník významné benátské banky a mohl by si plnými doušky užívat svého bohatství. Záhy však zjistí, že mezi peníze a svobodu nelze klást rovnítko. Jeho životní osudy se již dlouho protínají s cestami těch nejmocnějších mužů a právě oni ho znovu vtahují do nebezpečné hry na život a na smrt.
Vládcové Evropy se v honbě za mocí a bohatstvím neohlížejí na nikoho a na nic. Životy obyčejných lidí pro ně nemají žádnou cenu. Kdo jim nestihne ustoupit z cesty, toho nemilosrdně zadupou. Petroc dobře ví, že pokud chce zůstat naživu, a s ním i jeho přátele a milovaná Iselda, musí si znovu obléknout brnění a zamířit do víru těch nejkrutějších bitev, do srdce křížové výpravy, v níž spolu do poslední kapky krve bojují náboženští fanatici, nevěřící, žoldáci i kacíři. Klapka musí přechytračit i ty nejchytřejší z nich a musí být rychlejší než nemoci a smrt, protože jedině tak nalezne svobodu, kterou hledá. Po celou tu dobu ho při životě drží vzpomínka na domov a sladkou Iseldu, dceru kapitána Montalhaca. (BB/art, 2011)
+ + + + + + + + + + + + + + +
Autor si za dejový rámec svojho príbehu vybral neslávnu siedmu križiacku výpravu nasmerovanú na Egypt, ktorá síce dosiahla úspech pri Damientte, ale názorový rozdiel o ďalšom postupe výpravy (Alexandria vs. údolie Nílu) zároveň spečatil jej osud. Výprava si vyrazila zuby na pevnosti al-Mansúra, hoci križiaci dosiahli prvotný úspech, keď dobyli muslimský tábor pred jej bránami. Keďže Robert z Artois chcel spečatiť svoje víťazstvo dobytím aj samotnej pevnosti, križiaci padli do pasce, čo sa ukázalo ako jedna z mnohých katastrof, ktoré výpravu následne postihli. Mamlukovia totiž odrezali kresťanov od zásobovania, tých sužoval hlad a choroby, navyše sultán, s ktorým sa zajatý Ľudovít pokúšal vyjednávať, bol zabitý.
Sem autor posiela Petroca, pretože práve sem speje dej naznačovaný už v predchádzajúcej časti série. Dobovú situáciu a stretnutie s reálnymi historickými postavami ako vždy ozrejmujú autorove poznámky v úvode knihy a v jej závere.
Klapku nachádzame vo väzení zúboženého a očakávajúceho smrť od saracénov. Ale aj tu v krátkom prológu zasahuje ruka osudu. Príbeh sa vzápätí vracia o dva roky späť, aby odhalil okolnosti, za ktorých sa Petroc dostal na toto posledné miesto.
Petrus Zennorius sa po všetkých ostatných udalostiach a najmä po prevzatí dedičstva od kapitána Montalhaca usadil ako bankár, spravujúc banku Banco di Corvo Marino. Vo florentskej pobočne uvažuje nad tým, akým smerom sa jeho posledné roky uberali a že mu chýba sloboda. Z mladého dedinského mnícha je muž, ktorý dobre vie, že svet má plnú tlamu ostrých zubov, ktoré dokážu človeka roztrhať na kusy. Za tie roky sa však pomedzi tie zuby naučil kľučkovať. Tu vo Florencii ho osloví posol kardinála Jana zo San Lorenza v Lucine, pápežov kôň na aktuálnej politickej šachovnici. Stretnutie s kardinálom je tajné, pretože Florencia je cisárske mesto (Fridrich Štaufský) a pápež je cisárov zarytý nepriateľ. Kardinál Petrocovi naznačí, že sa cisár snaží o získanie zbrane, ktorá má obrovskú silu a dokáže zabíjať stovky ľudí naraz – nazýva ju liekom – a o ktorej sa šíria správy z východu. A pápež sa snaží získať ju skôr. V tomto boji sa naznačuje aj to, že je dôležité, na ktorú stranu sa kto prikloní. Keďže Petroc veľmi dobre vie, o čo ide a obchoduje s oboma stranami, robí všetko preto, aby sa nedal stiahnuť na žiadnu stranu a najmä, aby ako obchodník neťahal za kratší koniec.
Ibaže potom ktosi zabije jeho posledného priateľa z Kormorána Izáka a pomyselný kolotoč osudu sa okolo Klapku roztočí znova. Netrvá dlho a Petroc zistí, kto má vraždu jeho priateľa na svedomí. Jeho prvotné myšlienky smerujú k pomste, ale veci okolo Petroca siahajú oveľa ďalej ako len k osobnej pomste. Pochopí to, keď ho po desiatich rokoch vyhľadá ktosi z jeho minulosti – Michael Scotus a ten ho varuje. Petrus Zennorius je vďaka svojmu bohatstvu príliš dôležitý a je celkom jedno, na ktorú stranu sa prikloní, vie priveľa a pozná veľa tajomstiev, obchodoval s priveľa mocnými a všetci ho chcú využiť na financovanie vojny, ku ktorej sa schyľuje. A na dosiahnutie cieľa sa neobávajú siahnuť po tých najúčinnejších zbraniach – siahnu na to, na čom Petrocovi najviac záleží, na jeho blízkych. Izák bol prvým varovaním.
Tak sa Petroc ocitá takmer v neriešiteľnej situácii. A podľa slov Michaela Scota potrebuje udržať rovnováhu kdesi medzi bezbožníkmi a zbožnými, kdesi medzi cisárom a pápežom, pretože potrebuje ostať nestranný. Ale ako to urobiť, ak sa mu vyhrážajú obe strany? Nie je to ľahké. Uzavretie manželstva s Iseldou, s ktorou sa doteraz nezosobášil (na čo poukazujú obe strany), by mu mohlo poskytnúť trochu času.
Petroc tak speje k rozhodnutiu, ktoré dozreje v lete. Tiahne ho to znova na cesty a brankársky život ho dusí, a keď ho podporí aj Iselda, pozvanie na stretnutie s francúzskym kráľom Ľudovítom Kapetom mu príde ako vhodná zámienka na začiatok cesty. V Lyone ho však namiesto francúzskeho kráľa čaká posol od Richarda Cornwalla. A ten mu pripomína záväzky, ktoré vznikli pred šiestimi rokmi v bitke pri Saintes, kde sa zrodil sir Petrus, Čierny pes. Zároveň s Richardom prichádza pripomienka vazalstva. Okolo Petroca sa sťahuje slučka. Richard uvažuje o prijatí pápežovho návrhu dosiahnuť sicílske kráľovstvo, a tak politické a mocenské boje opäť vťahujú Petroca do svojho stredu. Nejde len o územie Sicílie, ale aj o obchodné cesty s korením a Egypt. Petroc pod patričnými vyhrážkami dostane ako Richardov vazal úlohu pridať sa k Ľudovítovej križiackej výprave nasmerovanej do Egypta a navyše má predať v Káhire sultánovi Ajjubovi list od pápeža. Petroc si uvedomuje, že aj keď je bohatší ako väčšina kráľov, nič to neznamená, pretože nie je slobodný. Z vazalstva sa nevykrúti rovnako ako sa nedostane z pasce, do ktorej ho dostali. Žiada teda iba jedinú odmenu za svoju misiu – vrátenie slobody.
Petroc sa teda poberá cez Marseille na Cyprus za Ľudovítom a dúfa, že sa stane zázrak, ktorý mu pomôže vrátiť sa späť k Iselde, ktorú necháva v Lyone so sľubom, že nechá bojovať všetkých okolo seba a pokúsi sa prežiť. V tomto politickom boji ťahá za kratší koniec proti nenasýtenému Rímu, resp. pápežovi, ktorý má zálusk na jeho banku. Ibaže Petroc má silnú motiváciu a po tých rokoch so spomienkou na všetko, čo prežil, aj silnú vôľu a je stále dosť húževnatý.
Na Cypre čaká výprava kvôli nepriazni počasia do jari 1249. Autor tu nestráca čas zdĺhavým opisom, znova povie len to nevyhnutné, s čím je Petroc konfrontovaný a čo si na tejto ceste uvedomuje. Napr. že ho kontroluje pápežov zved, že je rozhodnutý odkaz neodovzdať, nájde ho aj nová správa od Michaela Scota. Podivne začatý boj je predzvesťou toho, čo Petroca čaká – osem mesiacov v posádkovom meste a správa o smrti sultána, ktorého pred bojom otrávili, znamená, že Petroc vlastne už nemá komu tajnú správu doručiť. Petroc prechádza miestami, ktoré pozná, nevyhne sa tak ani spomienkam, tie však nie sú otravné ani zdĺhavé. Zapadajú do konceptu toho, čo sa okolo neho deje. Uvedomí si, že na vlastnú päsť sa do Káhiry nedostane, čím sa vlastne stal nedobrovoľnou súčasťou tejto výpravy.
Nanešťastie ho tu doženie presne to, čoho sa obával: správa od pápeža znie exkomunikácia za nedodržanie úlohy, ktorá nikdy vlastne dodržaná byť nemala. Petroc vie, že ho dostali z Talianska, aby bol v tomto boji osamelý a aby ho prinútili vzdať sa celého majetku v prospech pápeža. Napriek tomu v Egypte ostáva a chce sa vydať s Ľudovítom do Káhiry. Napriek sultánovej smrti je jeho manželka dosť tvrdohlavá a ambiciózna, aby ustala trón pre svojho syna, a tak križiaci narazia v al-Mansúre na celú saracénsku armádu. Počas čakania na boj si Petroc uvedomí, že list, ktorý pri sebe má, je zároveň zbraňou proti Inocentovi (a nielen proti nemu), lebo je dôkazom o zrade. No tak ako sa mení situácia križiackej výpravy, vlastne už vopred odsúdenej na nezdar, mení sa aj Petrocova situácia. Ten sa v celom tom kotle pod páliacim egyptským slnkom snaží prežiť a nejde to bez úderov, lebo Petroc nie je nezraniteľný hrdina. Dokonca sa mu naskytne príležitosť pomstiť Izákovu smrť. Rovnako však ďaleko od neho bojuje aj Iselda, ku ktorej siahajú nitky pápežskej moci snažiacej sa získať majetok banky. Iseldine listy pridávajú Petrocovi na odhodlanosti dostať sa z toho pekla stoj čo stoj.
Petroc tu narazí aj na posla kardinála Jana z Toleda, kňaza Matthieu d'Allaines, ktorý sa tak vehementne zhostil svojej úlohy pápežského posla a vychutnával si svoju moc pred Petrocom aj pred Iseldou. Ten však rovnako nie je ušetrený útrap tejto výpravy a jeho osud v saracénskom väzení ho dostihne.
V knihe sa objavuje viac obrazov boja, viac obrazov vojenského tábora so zničenými a umierajúcimi mužmi, bojujúcimi s chorobami (skorbut, zažívacie ťažkosti), hmyzom a pálivým slnkom, s hladom a smädom, viac obrazov z dní tých, čo prežili saracénske nájazdy – aj s nepeknými obrazmi zániku a smrti. A autor situáciu neprikrášľuje. Ukazuje armádu a jej kráľa totálne porazenú nielen v boji, ale aj na tele a na duchu. Keď Petroca zajmú, túto ľudskú trosku, ako sa sám nazve, však neopúšťa šťastie a on sám je zo zajatia nakoniec vykúpený. Svoje tu zohrá Iselda, ale aj stará pieseň, ktorú Petroca kedysi naučil jeden z mužov jeho posádky, a tak má napriek ďalšiemu pokusu o vraždu Petroc v osude napísané ešte jedno prekvapivé stretnutie – s Nizamom, bývalým kormidelníkom z Kormorána.
Petroc je na záver svedkom vyplatenia výkupného za kráľa a ostatok jeho družiny. Po stretnutí s Nizamom pochopí, ako veľa sa v jeho živote, ale aj v ňom zmenilo. Celá jeho cesta od čias mladého mnícha vyľakaného z úkladov, do ktorých ho chcel zapliesť Kervezey, cez školu života, ktorú dostal od kapitána Montalhaca až po všetko, čo na svojej ceste zažil a počas ktorej sa smrti toľkokrát díval do tváre, ho vyformovala a urobila z neho iného človeka. Človeka, ktorý nakoniec našiel aj svoj pokoj, a ktorý využil všetku svoju moc a peniaze, aby získal slobodu, za ktorú neprestal bojovať, aby sa vrátil tam, kde jeho život začal.
Musím znova pochváliť autorovu prácu so slovom. Príbeh, tak ako predchádzajúce, pekne odsýpa a číta sa ľahko. Rovnako chválim český preklad. Ak budem mať možnosť siahnuť po nejakej inej knihe od P. V.-H., určite tak urobím.
-sa
