Válka
Válka Laura Thalassa
Přišli na zemi - Mor, Válka, Hlad a Smrt - čtyři Jezdci apokalypsy, kteří se na svých hrůzostrašných ořích rozjeli po světě nadáni mocí zahubit veškeré lidstvo. Když Jeruzalém padne do rukou armády nájezdníků, Miriam Elmahdyová je přesvědčená, že její život skončil. Domy hoří, ulice rudnou krví a vojáci masakrují nevinné - tohle nemůže přežít… A potom upoutá pozornost děsivého vůdce uchvatitelů, samotného Války. Jezdec se vydá Miriam pronásledovat, ale místo aby ji zabil, nazve ji svou „manželkou" a unese ji do svého tábora. Od té chvíle mladá žena z první řady sleduje konec světa, kdy město za městem lehá popelem, zatímco ten, kdo je za to zodpovědný - její nesmrtelný apokalyptický „manžel" – ji drží v zajetí. Vedle krutosti jí však Válka ukazuje i svou druhou tvář, laskavou a milující, která si ji podmaňuje, a Miriam možná nebude dost silná, aby odolala. Jestliže se však v životě něco naučila, pak to, že láska a válka nemohou existovat vedle sebe. Musí učinit zásadní volbu: vzdát se Válce a sledovat pád lidstva, nebo obětovat vše, aby ho zastavila. (#booklab, 2025)
£ £ £ £ £ £ £ £ £
Dojem z prvej časti série o jazdcoch apokalypsy ma navnadil na pokračovanie v podobe ďalšieho jazdca. Len čo Mor zavesil svoje poslanie na klinec, svet navštívil druhý z bratov prinášajúci na svet vojnu. Ak sa mi kdesi v podvedomí vynárala otázka, ako bude vyzerať autorkina predstava o nástupe druhého brata prinášajúceho ľudstvu skazu – a azda som si kládla otázku, či uvrhne do chaosu celý svet, ktorý bude viesť jedno vojnové ťaženie za druhým a každý bude bojovať s každým – odpoveď na ňu som dostala už v úvode tejto knihy. Nie je to vojna, ktorá by pokryla svet do globálneho konfliktu, ale ide „len“ o ťaženie jedného vodcu s armádou, ktorá sa presúva na juh a rozsieva smrť.
Autorkin výber oblasti, do ktorej svoj príbeh zasadila, zrejme možno vnímať ako symbolický (tzv. Nová Palestína), ale tak trochu sa tu stráca širší dopad – v zmysle úvodnej poznámky. Tento rozmer sa umocňuje, ak si čitateľ uvedomí, že o prichádzajúcej vojne ohrozené oblasti netušia, pretože vodca vojnového šíku – jazdec s obrovským mečom, ako symbolom blížiacej sa smrti – znemožnil šírenie varovania, pretože okrem toho, že zlyhali všetky doterajšie technické možnosti vystríhania pred blížiacou sa apokalypsou, je znemožnené aj varovanie prostredníctvom vtáčej pošty. Vojna totiž berie so sebou všetko, čo mu príde do cesty.
Miriam Elmahdyová, ktorá prežila veľkú traumu (takmer už raz prišla o život, spomienky, ktoré sa po nej naťahujú, jej spôsobujú záchvaty paniky a v deji sa vracajú, aby sa nakoniec odhalilo, že jej dotyk so smrťou bol osudový – prežitú traumu jej pripomína jazva na krku), sa pokúša prežiť v meste, ktoré zasiahla práve vojna. Mladá žena prežíva, ako vie a pokúša sa zmieriť so stratou rodiny, najmä otca, ktorý prišiel o život v počiatkoch príchodu jazdcov, ktorí prišli zničiť svet. Tieto spomienky sú bolestivé. Dvadsaťdva rokov sa snaží zvyknúť si na nový „poriadok“. Miriam žije v nebezpečnom svete, sama sa uchýlila k výrobe zbraní z dostupných materiálov (vyrába šípy), a práve potreba získať nový materiál ju privedie do priameho ohrozenia a skríži jej kroky s temným jazdcom na ohnivom koni.
Šíriace sa zvesti o mestách, ktoré sa zmenili na cintoríny, tak naberajú na reálnych kontúrach a Miriam je sama svedkom príchodu Vojny na temnom červenom žrebcovi s taseným mečom v ruke. Miriam sa riadi vlastným kódexom, ktorý jej pomáha prežiť, a práve toto stretnutie ho prevráti naruby. Vojna vyzerá desivo – autorka v ňom zosobnila predstavu exotického bojovníka so zlatými krúžkami v tmavých vlasoch a očami lemovanými čiernymi linkami. V jeho stopách putujú tisíce mužov so zbraňami v rukách, ktorí si prišli podrobiť Jeruzalem (a tiahnu ďalej na Egypt). Predstava tohto ťaženia je znovu staroveká, možno má pripomínať až takmer biblické ťaženie.
Miriam uviazne v zajatí potom, čo sa pokúsi zabiť Jazdca, prihliadajúceho na masaker v meste. Už tento prvok pripomína prvú časť (a tých prvkov, ktoré poukazujú na akúsi šablónu, sa tu objavuje viac). Aj telo tohto jazdca je pokryté žiarivým tetovaním, v ktorom je ukryté jeho poslanie. Z akéhosi dôvodu Vojna mladú ženu, čo sa bez rozmyslu pokúsila ho pripraviť o život, hoci si neuvedomuje jeho nesmrteľnosť, nezabije, ale nazve ju svojou ženou a odvádza si ju do svojho tábora. Tu je Miriam ako množstvo zajatcov postavená pred rozhodnutie – sľúbiť Jazdcovi vernosť alebo zomrieť. Miriam si volí smrť, ale Vojna je proti. Prehovára k nej tajomným starým jazykom a ona mu napodiv rozumie.
Odmieta reči o tom, že je predurčená byť jeho manželkou, ale stáva sa súčasťou komunity, ktorá v stanovom meste zabezpečuje chod vojnového kolosu. Kdesi tu začína doťahovanie medzi Jazdcom a Miriam, ktorá rýchlo zistí, že zvláštna Jazdcova posadnutosť jej osobou jej umožňuje vyjednávať v prospech ľudí, na ktorých jej záleží. Údel milenky, ktorému sa dlho snaží vyhýbať, ju dobehne. Z môjho pohľadu tu vzťah Vojna – Miriam trpí na opakovaný scenár, ktorého predmetom je „budem s tebou spať, ale musíš splniť moju požiadavku“. Ich spor stojí aj na tom, že podľa Vojny prostá smrteľníčka Miriam nemôže pochopiť božiu vôľu, ktorú Jazdec plní. Medzi túto interakciu autorka vkladá čriepky obrazov o fungovaní vojenského tábora a nesúrodosti ľudí, ktorí sú jeho súčasťou (spory autorka primárne sťahuje na rozpory medzi mužmi a ženami).
Miriam si tu nachádza priateľov (Tamar, ktorá jej radí podvoliť sa Jazdcovi a využiť tak istú mieru výhody; Zara, ktorej pomôže zachrániť synovca), ale aj nepriateľov (v podobe niekoľkých elitných bojovníkov Jazdcovej skupiny) – ich lojálnosť voči Vojne sa láme vo chvíli, keď Jazdec začína ustupovať Miriaminim požiadavkám. Nepriateľstvo sa prvotne obracia proti Miriam (aj tu sa z nej stáva nepriateľ ľudstva – podobne ako sa to v prvom diele stalo Sare) – je to dozvuk nepriateľstva, ktoré raz Jazdec potrestal (Miriam jeho muži kruto napadnú).
Napriek snahe o efektné prvky – napr. keď Vojna kriesi svoju armádu mŕtvych, ktorí následne dokonávajú v napadnutých mestách dielo skazy (autorka ich stvárňuje ako zombie), Vojna tvrdo trestá neposlušnosť a často sa díva na masaker, ktorý spôsobujú jeho vojaci, všade krv a skaza, zabíjanie bez milosti, Jazdcova pomstychtivosť či jeho schopnosť uzdravovať nielen seba, ale aj Miriam – na mňa táto časť neurobila taký dojem ako časť prvá. Pre mňa sa aj samotný vzťah Miriam – Vojna (odhliadnuc od deja okolo) viezol na vlne prvoplánovosti, a to vrátane neplánovaného tehotenstva. Jazdec navyše často prízvukuje, že skutočnosť, že sa Mor vzdal svojho poslania, považuje za bratovu slabosť. Sám jej však podlieha a jeho závislosť od Miriam je priam do očí bijúca.
Občas som si spolu s Miriam kládla otázku, načo vlastne Vojna potrebuje toľko ľudí, ak má k dispozícii svoju armádu mŕtvych. Možno autorka chcela zdôrazniť práve to, že takto proti sebe postavil ľudí (hoci je pravda, že vlastne veľmi na výber nedostali – ak odmietli vernosť, boli predurčení na smrť, takto si ukradli trochu dlhší život), a tým Jazdec dokázal, že podstata postaviť sa proti sebe je v ľuďoch tak akosi zakorenené od pradávna. Myslím si však, že autorke primárne nešlo o žiadnu filozofickú či dejinnú hĺbku v medziľudských vzťahoch. Ľudia sú tu proste z Jazdcovej strany označkovaní ako nehodní vykúpenia a za svoje správanie (ktoré je jednoducho paušalizované) si zaslúžia záhubu (on sám prízvukuje, že vzišiel práve z ľudí a sídli v ich srdciach). Aj v tejto časti sa proti tomuto názoru hlavná hrdinka vyhradzuje, nepôsobí však tak presvedčivo ako Sara v prvej epizóde.
Aj tu Miriam svojmu väzniteľovi vzdoruje a často sa tak dostáva do život ohrozujúcich situácií, z ktorých ju dostáva práve Vojna. Ich konverzácia sa miestami točí v kruhu, Vojna opakuje svoju mantru „som tvoj a ty si moja“ (ktorú má vysvetliť záverečné odhalenie pôvodu Miriamininých jaziev, i to, že sa už raz dotkla smrti; otravné je jeho večné oslovovanie Miriam slovom „ženo“). Miriam vo svojom správaní pôsobí vypočítavo, v podstate hľadá spôsoby, ako Jazdca oslabiť. Aj tu autorka použila motív pokusu zbaviť sa nesmrteľnej bytosti, ktorej poslanie je zdanlivo nezvratné. O útok sa na záver postarajú práve elitní Jazdcovi vojaci, ale to už Miriam bojuje za svoju lásku. Otázkou je, či svoj boj dokáže vyhrať – ocitla sa predsa len uprostred vojny. Áno, odhliadnuc od všetkých nánosov dark romantasy, aj tu možno nájsť isté posolstvo – bezohľadnosť vojny vo všetkých jej podobách. Napriek tomu konštatujem, že ma Vojna sklamala.
Aj v tomto príbehu Vojnovu dilemu rieši nakoniec Smrť. O to viac ma zaujíma, ako autorka stvárni jeho príbeh. Očakávam niečo efektné a dúfam, že schopnosť vrátiť milované osoby bratom nie je jediným výnimočným nadaním štvrtého Jazdca apokalypsy. Ale pred ním je tu Hlad so svojou kosou: „Jeho zelené oči se otevřou a on se poprvé po dlouhých letech nadechne. A pak se usměje.“
-sa
