Plantážnikova žena
Plantážnikova žena Dinah Jefferies
Devatenáctiletá Gwendolyn je krátce vdaná. Do svého manžela, téměř o dvacet let staršího vdovce, majitele čajových plantáží na Cejlonu, se zamilovala v Londýně. Teď se nemůže dočkat, až po dlouhé cestě vystoupí z lodi a začne nový život se svým manželem. Její muž se ale najednou chová úplně jinak než v Anglii. Je vzdálený a odtažitý, celé dny pohlcený prací, a Gwen tak zůstává v cizím prostředí sama. Prázdnotu dní vyplňuje zkoumáním svého nového domova, který jí připadá plný tajemství a tísnivých připomínek neznámé minulosti. Neustále nachází něco, co si neumí vysvětlit – zamčené dveře pokojů v plantážnickém sídle, zažloutlé svatební šaty v zaprášené truhle nebo zarostlý hrob v zahradě… Gwen brzy otěhotní, ale tou dobou už má silné podezření ohledně smrti manželovy první ženy a jejich dítěte. Ve vzdálené kolonii nemá nikoho, komu by se mohla svěřit. Bojí se o osud svého příštího potomka. Lze ovšem těžko poznat, co je jen příliš živá fantazie těhotné ženy, a co už skutečné hrozící nebezpečí. Dinah Jefferies popisuje exotickou přírodu Cejlonu, život místních kolonistů a jejich zaměstnanců, i Gwenino vyzrávání z naivní, opečovávané dcerky z vyšších kruhů v silnou a odhodlanou mladou ženu. Námětem i zpracováním Plantážníkova žena odkazuje ke klasickému příběhu Daphne du Maurier Mrtvá a živá, ze současné literatury se pak podobá příběhům. (Víkend, 2016)
≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈
Už príchod hlavnej hrdinky tejto knihy, Gwendolyn, na Cejlón nie je bez problémov a táto problémovosť ju neopúšťa po zvyšok príbehu. Kniha Dinah Jefferies je od prvej chvíle pretkaná koloniálnym odorom a je v nej silne cítiť autorkinu skúsenosť s podobným prostredím, čo sa prejavuje v – pre mňa niekedy až predimenzovanej – snahe čo najvernejšie toto prostredie so všetkými jeho špecifikami priblížiť. Priznám sa, že som po prečítaní anotácie očakávala od knihy čosi celkom iné a napriek viacerým pozitívnym ohlasom mňa tento príbeh až tak nenadchol.
V anotácii avizované zrenie mladej hrdinky od príchodu do nového domova sa zobrazuje v štyroch častiach knihy, pričom medzi každou je zhruba štvorročný odstup a v každej z nich sa udeje čosi, čo do života hlavnej hrdinky zasiahne. Názvy častí naznačujú ich obsahové zameranie – nový život, tajomstvo, zápas, pravda – a napovedajú, akým oblúkom má Gwen prejsť. Ono vlastne ide o jediný motív, ktorý sa istým spôsobom s ohľadom na časový odstup rozvíja. A je treba povedať, že udalosti primárne zasahujú Gwendolyn, takže sú podané cez jej pohľad a ako dopad predovšetkým na jej osobnosť. V pozadí celého príbehu je jej vyrovnávanie sa s novým prostredím, hľadanie vlastného miesta, autority v domácnosti a pokus o vtisnutie vlastnej pečate v novom domove.
Manželovu odťažitosť rieši Gwen veľmi krátko po svojom príchode. Do jej života rovnako rýchlo zasiahnu ďalšie tri osoby, ktoré ho formujú veľmi výrazne – Laurencova sestra Verity, správca McGregor a manželova bývalá pestúnka Naveena. Verity je nezdravo naviazaná na brata, od prvej chvíle v jej správaní ku Gwen cítiť faloš a jej drobné zákernosti jasne naznačujú, že čosi nie je v poriadku. Sama Gwen si s tým nevie rady a ťažko povedať, čo vedie Laurenca k tomu, aby jej správanie toleroval, či pred ním zatváral oči. Do hry vstupuje aj akési tajomstvo, ktorým je opradená smrť Laurencovej prvej ženy, a ktoré stále zasahuje do správania všetkých naokolo, pričom nikto nevie a nechce Gwen vysvetliť, čo sa vlastne deje. Správcovi McGregorovi sa nepáči Gwenina angažovanosť a pokusy kontaktovať sa či pomáhať domorodému obyvateľstvu žijúcemu v pracovnej kolónii a pracujúcemu na Laurencovým plantážach. Jej správanie považuje za naivné a jej argumenty za neznalosť miestnej situácie a pomerov. V podstate jej dáva najavo, že tomu nerozumie, nemala by sa starať do toho, čo nie je v jej kompetencii a najmä by sa nemala pokúšať meniť dávno zabehnuté pravidlá. Gwen na oplátku považuje jeho správanie za nerešpektovanie – moderným jazykom povedané – ľudských práv. V knihe sa objavujú náznaky, že domorodci sa o ne aj v tejto kolónii začínajú hlásiť.
Jediným potešením pre Gwen je príchod jej sesternice Fran, ktorá jej chvíľu robí spoločnosť. Medzi jej nových známych sa rýchlo zaradí aj Američanka Christine, ktorá je Laurencovou finančnou partnerkou a Gwen konfrontovaná s jej správaním voči Laurencovi podlieha žiarlivosti. Ten pocit ju neopúšťa do konca knihy a je zdrojom mnohých konfliktov a aj jej vnútorného napätia a omylov, ktoré ovplyvňujú jej rozhodnutia. Laurence nepopiera svoj bývalý vzťah s ňou a Gwen hnaná žiarlivosťou podlieha na jednom večierku alkoholovému opojeniu. Na večierku stretáva aj istého Saviho Ravasingheho, s ktorým sa stretla ešte na lodi počas svojho príchodu na Cejlón a ktorý sa od tej chvíle akosi neustále v jej živote zjavuje. Je to Sinhálec a je to očarujúci umelec, lámač ženských sŕdc, ktorý je síce v spoločnosti vítaný, ale predsa len sa k nemu celkom nesprávajú ako k seberovnému.
Autorka venuje veľa priestoru oboznamovaniu s prostredím, prírodou, spoločenskou situáciou, politikou, okolím a vzťahmi v dome, upriamuje pozornosť na špecifiká života na Cejlóne a vyzdvihuje jeho exotickosť. Pre niektorých čitateľov to môže byť príťažlivé, ale tieto časti knihu veľmi spomaľujú a pridávajú k rozvláčnosti, ktorou Gwenin príbeh a snaha o vykreslenie jej zrenia trpí. Pre mňa osobne Gwen ani na konci príbehu napriek autorkinej snahe nevyzrela. Naopak, nepresvedčila ma a svojej detinskosti sa ani na konci knihy nezbavila. Jediné, čo autorka neustále prízvukovala, bola bolesť, ktorou si v konečnom dôsledku prešla.
Počiatky spomínanej bolesti predstavuje nájdenie hrobu v zarastenej časti záhrady, o ktorom sa ukáže, že je to hrob Laurencovho syna Thomasa. Napriek tomu, že sa Gwen podarí zistiť, že Laurencova prvá žena spáchala samovraždu, o okolnostiach jej a synovej smrti jej nikto nechce nič prezradiť a ani samotný Laurence nie je dlho schopný povedať viac. Gwen trpí zvláštnym správaním sa Verity, Christine i Saviho Ravasingheho, o ktorého síce prejaví záujem sesternica Fran, no zdá sa, že jeho viac zaujíma Gwenina neskúsenosť, neznalosť prostredia aj vzťahov okolo. Tak sa zdá, že medzi Caroline, Laurencom, Christine, Savim a Verity je čosi, čo ich spája, ale je zároveň aj zdrojom vnútorných konfliktov, ktoré Gwen nikto neplánuje ozrejmiť. Ani pestúnka Naveena, ktorá zjavne vie viac.
V pozadí príbehu sa vynára aj problém s nepokojmi v továrni, ale autorka približuje aj proces výroby čaju. V príbehu takmer preráža všadeprítomná aróma vonných tyčiniek a vlhkosť monzúnov. Epizóda s prítomnosťou Fran je krátka a slúži len na to, aby ukázala, že Savi má väčší záujem o Gwen. Po sesternicinom odchode späť do Anglicka sa vzťah medzi Gwen a Fran načas pokazí. Gwen veľmi rýchlo otehotnie a nezdarne bojuje, aby jej spoločnosť nemusela nevyhnutne robiť Verity. Ale Laurence je neoblomný a Gwen je na svoje pocity sama. Väčšinu knihy sa správa nezrelo, naivne, teatrálne a často ju sprevádzajú detinské emočné výbuchy.
S blížiacim sa pôrodom okolnosti predvídateľne spôsobia, že Gwen ostáva sama iba s Naveenou. Pôrod nie je ľahký a ľahký nie je ani jeho výsledok, nie preto, že sa narodili dvojčatá ani preto, že jedno dieťa je chlapec a druhé dievča, ale preto, že deti majú rozdielnu farbu pleti. A to je skutočnosť, ktorú si Gwen nevie vysvetliť. Prepadne ju pocit bezmocnosti a zúfalstva. Je možné, aby jedna žena poradila také rozdielne deti, je možné, aby obe deti mali rôznych otcov? To sú otázky, na ktoré nenachádza odpoveď, a nevie, čo má robiť. Gwen neschopná prijať túto skutočnosť si uvedomí jej osudový dosah. Čo sa stane, ak sa o farbe pleti dievčatka Liyoni dozvie jej okolie? Hrozí jej rozpad manželstva, spoločenské odsúdenie (veď k akému inému výsledku ako k tomu, že farba dcérinej pleti odkazuje na zvodcu Saviho, by mohla Gwen dospieť? ibaže ona si na nič z večierka, na ktorom sa opila nepamätá). A to vedomie prinúti Gwen k rozhodnutiu, ktoré zmení celý jej život. V tej chvíli je nevedomky blízko osudu prvej Laurencovej ženy, hoci to sama ani netuší.
Gwen sa Liyoni vzdá a o jej tajomstve vie iba Naveena. Čitateľovi je jasné, že toto tajomstvo bude Gwen ťažiť zvyšok knihy. Výčitky svedomia na seba nenechajú dlho čakať a Laurence sa obáva, že podľahne popôrodnej depresii. Gwen sa nevie s vedomím, že zverila dcéru neznámym ľuďom zmieriť, a tak sa rozhodne o tom, že je v poriadku, presvedčiť. A hneď potom sa vrhne do aktivity, aby vytlačila všetky pocity. Rozhodne sa vyrábať syr, venovať sa synovi a zachrániť manželstvo. No s tým, že sa vzdala dcéry, nie je zmierená ani o štyri roky. Keď malý Hugh ochorie, učiní prísahu Bohu, že ak sa jej syn zachráni, prizná pravdu. Ale toto rozhodnutie iba prináša ďalšie psychické problémy. Gwen začína byť paranoidná a jej stavy hraničiace s halucináciami sa riešia upokojujúcimi liekmi. Tu autorka rozvíja motív toho, že sa jej ktosi pokúša zámerne dávky liekov zvyšovať. Čitateľ nemusí byť detektív, aby pochopil, kto má záujem zbaviť sa panej domu. Najmä ak Gwen zistila, že nesedia účty, poriadok nie je ani v zásobách a ten, kto z toho profituje, je manželova sestra. Znova sa opakujúci motív úzkosti, výčitiek svedomia a depresie prináša príbehu iba nové točenie sa v kruhu.
Autorka znova využíva aj nejasnosť okolo vzťahov medzi Laurencom, jeho sestrou, Christinou a Savim Ravasinghom. Príbeh má posunúť krach na burze, ktorý hrozí pre Laurenca stratou, a tak odchádza zachraňovať, čo sa dá. To znamená, že Gwen bude musieť znova bojovať sama – s McGregorom, ktorý dusí ľudí v pracovnej kolónii a jeho tvrdý trest po krádeži mlieka vyvolá odozvu v podobe podpálenia Gweninej syrárne, s Verity, ktorá sa bez bratovho dozoru nerozpakuje správať protivne a odmieta uťahovanie opaskov. Jej protivnosti sa stupňujú, počnúc návštevami maliara Saviho a pokračujúc narážkami na Gweniho tajomstvo. Kdesi v pozadí toho všetkého sa neustále objavujú myšlienky na odloženú dcéru. Vo svojej situácii a samote je Gwen zraniteľná a Verity to využíva.
Keď sa po istom čase ukáže, že o Liyoni sa už nemá kto postarať, Gwen učiní rozhodnutie, ktoré by mohlo pomôcť jej svedomiu. Vezme ju do svojho domu. Napriek tomu, že sa Liyonino meno spojí s Naveeninou vzdialenou rodinou, Gwenino správanie k tomuto dievčatku vyvoláva vo všetkých pochybnosti, ale aj nevôľu, napätie a konflikty. Gwenine citové turbulencie sa stupňujú a dom sa napĺňa ľuďmi – Verity, Christine a sesternica Fran. Kdesi v tom všetkom sa stráca vzťah medzi Gwen a Laurencom a už dávno to nie je o láske. Gwen sa správa skratovo a afektovane.
Pomoc z finančných ťažkostí navrhne Christine, ale znamená to, že Gwen s manželom odcestuje do Ameriky, kde by sa mal rozbehnúť obchod s čajom nielen z plantáže. Po návrate sa však Gwen dozvedá, že jej dcéra zomiera (už skôr si všimla jej zdravotné ťažkosti) a namiesto odvahy zveriť sa manželovi dôjde na Veritino vydieranie. Gwen je zmätená a vystrašená, ale zdôveriť sa dokáže iba Fran, ktorá sa prekvapivo vydala za maliara Saviho. Tu vyvstanú na povrch Gwenine niekoľkoročné pochybnosti, omyly i pomýlené úsudky a napodiv sa objaví nečakaná nádej. K rozuzleniu všetkého však dôjde až po Liyoninej smrti, ktorú Gwen nenesie ľahko.
V emotívnom závere sa ukáže, že je všetko celkom inak, že nedorozumenie, neochota vidieť pravdu, zatváranie očí a nedôvera ničí potenciálne šťastné chvíle. A najmä, že chybné rozhodnutia môžu ovplyvniť životy a majú za následok veľa bolesti. Otázka je, či človek dokáže odpustiť nielen iným, ale aj sám sebe a či svoj životný zápas vzdá alebo sa pokúsi ísť ďalej. Konečné vyznenie, že človek na istú pravdu musí dozrieť, na mňa nemalo ten správny presvedčivý dopad.
Kniha bola pre mňa pomalá. Motív matky, ktorá sa kvôli tlaku okolností vzdala svojho dieťaťa a potom zvyšok života bojovala s výčitkami svedomia, pre mňa nebol lákavý a ani lákavo vykreslený. Chápem skutočnosti, ktoré hlavnú hrdinku ovplyvňovali, počnúc nevedomosťou – ku ktorej prispelo manželovo tajomstvo, ale jej morálna ani citová dilema ma nezaujala. Navyše autorka je rozvláčna, jej neustále opakovanie Gweniných výčitiek, ktoré vedú k depresii a k paranoji a v konečnom dôsledku až k halucináciám, na mňa nepôsobili pútavo. Rovnako ako jej snaha prepašovať do príbehu otázky postavenia domorodého obyvateľstva vo vzťahu ku kolonialistom, vedúce k akémusi obrazu segregácie, predsudkov, nepokojom a neochote riešiť sociálne a politické otázky. Okrem toho sa v knihe čitateľ stretne s informáciami o dobovej móde, narážkami na situáciu v súdobej Amerike či medzivojnovej Európe, či akejsi nevyhnutnosti zmeny, ktorá ovláda a ovplyvňuje všetko okolo.
Viaceré miesta a rozhovory pôsobia hlucho. Gwen je síce opatrená akýmsi sociálnym cítením, ale okrem slov nie je schopná žiadneho výrazného činu (iste, pomôže zranenému mužovi a dievčatku), nedokáže ani presadiť svoj názor a veľmi často iba sklopí pohľad a ustupuje. Akýmsi bonusom malo byť jej dozrievanie, ale ja som ten pocit nemala. Možno má niekto takéto príbehy rád. Mne v konečnom dôsledku tento neučaroval a autorkin štýl mi nesadol. Nestotožnila som sa ani s dilemou hlavnej hrdinky a nepredpokladám, že by som ešte niekedy siahla po inom autorkinom citovo vypätom príbehu s koloniálnou tematikou.
-sa
a 1/2
___________________________________
►http://www.dinahjefferies.com/
