Dům plný tajemství
Dům plný tajemství Amanda Geardová
1939: V předvečer války musí mladá Angličanka Grace a její společnice Rose odcestovat na druhý konec světa, aby našly útočiště u Graceina excentrického strýce. Zde se Grace seznámí se sympatickým sousedem Danielem, který je ovšem záhy povolán do války a nevědomky po sobě zanechá tajemství, jež ovlivní život jejich rodin po několik generací. (Alpress, 2024)
≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈ ≈
Kniha Amandy Geard Návrat na panství odohrávajúca sa v troch časových líniách ma zaujala, preto som s očakávaním siahla aj po tomto príbehu. Jeho anotácia sľubovala odhaľovanie tajomstva presahujúceho niekoľko generácií. Musím však povedať hneď na úvod, že Gracein strýko mi nepripadal výrazne excentrický, ale po poriadku.
Aj táto autorkina kniha preväzuje príbeh naprieč tromi časovými pásmami, takže je spočiatku treba dostatok trpezlivosti, kým sa veci rozbehnú a čitateľ sa v jednotlivých časových líniách zorientuje, najmä s ohľadom na ich neustále prepínanie a na množstvo postáv v nich. Dej, ktorý sa viaže na udalosti, ktoré spustí odchod dvoch mladých Angličaniek Grace a Rose do Tasmánie tesne pred začatím vojny, má veľmi pomalý rozbeh. Táto linka knihy pokrýva vojnové roky. Druhou linkou je linka ženy menom Willow a jej manžela Bena, ktorý sa odohráva v sedemdesiatych rokoch a začína vo chvíli, keď im niekto odkáže Towerhurst, dom v Tasmánii. Tretia línia sleduje Willowinu dcéru Libby o niekoľko desiatok rokov neskôr, krátko potom, čo sa pokúša dostať k veciam po svojom zosnulom otcovi, aby ho aspoň takto spoznala, pretože Ben zomrel skôr, než sa narodila.
Jednotlivé udalosti sa prelínajú, pretože čokoľvek, čo sa udeje v minulosti, autorka dopovedá v budúcnosti a naopak – čokoľvek, na čo Libby naďabí v roku 2004, nachádza svoje vysvetlenie v obraze z minulosti. Je to akoby nájdená fotografia ožívala a občas je to doslova. Rose je Graceina spoločníčka, Graceina matka ju posiela pred začiatkom vojny k bratovi do Tasmánie. Vzťah medzi matkou a dcérou je zvláštny, matka má bližšie k dcérinej spoločníčke než ku Grace. Podstatu tohto vzťahu vnímavý čitateľ odhalí, aj preto, že Edeline sympatizuje s nemeckým fašizmom a Rose Munrová je takmer jej vernou kópiou.
Grace Greyová je utiahnutá, chorľavá, popri oslnivej Rose je ľahko prehliadnuteľná. Má však dar vnímavosti a vie to so slovami, čo si všimne jej strýko Marcus Foxton a povzbudzuje ju, aby písala balady, ktoré reflektujú vojnový život a stávajú sa populárne. Rose na seba ľahko strháva pozornosť a inak to nie je ani vo vzťahu ku Graceinmu strýkovi. Jeho vzťah s manželkou Olive nie je harmonický, takže sa začne špekulovať o tom, či sa medzi ním a Rose čosi nezrodilo. Toto podozrenie však nikdy nepresiahlo rovinu domnienok.
Libby získava veci po otcovi – je to aktovka, v ktorej nájde pár drobností, ktoré spočiatku pôsobia nesúrodo, ale keď sa rozhodne zistiť, čo počas svojich posledných dní v Londýne otec robil, začne rozplietať príbeh, ktorý sa spája s domom v Tasmánii, na ktorý sa matka rozhodla zabudnúť. Willowin vzťah k matke je zvláštny, skôr chladný, úprimnosť a srdečnosť jej nahrádzajú excentrické tety-dvojičky, ktoré sa však tajomstvám okolo Willowinej minulosti tiež vyhýbajú. Libby je tak na svoje pátranie po otcových stopách odkázaná sama na seba. Až keď naďabí na báseň slávneho austrálskeho básnika a pátra po jej prvom vydaní, získava pomoc v podobe mladého muža Sama Littletona, syna vydavateľa básní, po ktorých pátra. Libby má svoje rany na duši. Prišla o snúbenca a z jeho smrti sa spamätáva už príliš dlho. Línia vzniku nového vzťahu so Samom je tu teda pozvoľná, a veľmi okato jej napomáhajú práve Libbyine tety.
Ako naznačuje anotácia, Grace sa zoznámi s Danielom McGillycuddym, írskym chlapcom, ktorého tiež rodina poslala do Austrálie. Oboch spojí Danielova nevhodná stávka, ale zo stávky sa stáva čosi viac. Pri ostýchavom spoznávaní si uvedomia, že obaja obdivujú austrálske básne, najmä tie od Banja Patersona, a Grace sa zamiluje. Dlho jej však nie je jasné, čo k nej cíti Daniel, pretože o jeho pozornosť sa zaujíma aj Rose a zdá sa, že má navrch. Daniel píše balady a stane sa z neho uznávaný básnik. Až kým Daniela neodvedú na vojnu, nie je jasné, ako sa bude jeho vzťah ku Grace vyvíjať. Nakoniec však zvíťazí Graceina prirodzenosť, ktorá pri Danielovi vypláva na povrch a Grace akoby rozkvitla. Ich vzťah však na viacerých stranách nenarazí na prajnosť okolia, a dokonca neostane ani bez následkov. Cestu jedného k druhému okrem vojny komplikuje aj motanica vzťahov medzi Grace, Rose, Danielom a Danielovým kamarátom Pudsom.
Willowin a Benov paralelne rozprávaný príbeh odkrýva silu ich lásky, preto Willowina rezervovanosť voči Libby vyznieva prekvapujúco. Aj Ben je spisovateľ a v okolí zdedeného domu aj v ňom naďabí na podnetné inšpirácie na písanie. Ale aj na tajomstvá, ktoré sa spájajú s predchádzajúcimi obyvateľmi Towerhurstu. Keď sa jedného daždivého dňa Ben stratí a padne do starej šachty, nechtiac tak naďabí na nešťastie, ktoré sa počas neľahkých vojnových rokoch v Towerhurste odohralo. Identita neznámej ženy nedá Benovi spať, ale skôr než na ochotu prísť na to, komu telo patrí, naďabí na zahmlievanie, a to aj zo strany polície.
Ben aj Willow sa pokúšajú zistiť, kto je tajomný darca Towerhurstu a obaja si to spájajú so skutočnosťou, že Willow je adoptovaná. Sú tak presvedčení, že za dedičstvom je niekto z Willowinej rodiny. Ben naďabí na stopu Grace a Rose a celkom prirodzene sa domnieva, že jedna z nich môže byť Willowina matka. Púšťa sa tak po ich stopách a tie ho privedú do Londýna ku Graceinej rodine. Willow sa však pravde o svojej minulosti vyhýba, aj preto, že sa objavia zdravotné problémy jej adoptívnej matky. Odkladanie odhalenia Benových zistení však ich cesty navždy oddelí. Keďže Ben nečakane zahynie pri nešťastí v metre, Willow sa o tajomstvách, ktoré odhalil, už nedozvie. Je to práve Libby sledujúca otcove stopy, kto by matke mohol odhaliť pravdu.
Do tohto príbehu vstupuje veľa motívov. Londýnska línia, ktorá sleduje Libby, spája jej kroky s otcovým priateľom, ktorý sa živí ako autor biografií, vydavateľom Danielových básní, ale vedie aj k odhaleniu, že básne, ku ktorým Libby priľnula tak, že o nich písala svoju prácu na škole, spájajú dve osoby – Daniela a Grace, a v ich pozadí je skrytý príbeh o jednej láske, ktorá sa k svojmu šťastiu musela prebojovať cez množstvo bolesti. Všetky tri roviny sa prepájajú cez jednotlivé miesta a udalosti. Koniec príbehu odohrávajúceho sa počas druhej svetovej vojny autorka graduje podozrením, ktoré padne na Grace a vyvoláva otázku, či svoju nevýraznosť použila ako dokonalé maskovanie na vojnovú špionáž a či predsa len nie je pravou dcérou svojej matky. Osobne som však tento autorkin pokus o dejový twist veľmi rýchlo prehliadla. Aj pri menej hlbšom zamyslení je totiž jasné, komu je nutné špionáž pripísať na vrub.
Už naznačené dejové línie naznačujú široké vetvenie a veľký vzťahový uzol, ktorý sa rozplieta len postupne. To samo o sebe je predpokladom na zaujímavé čítanie pre tých čitateľov, ktorí majú radi rodinné drámy zakomponované do troch časových línií (pričom jedna z nich zapadá do obdobia 2. svetovej vojny). Osobne vidím problém tohto príbehu v tom, že autorka na túto kostru nabalila priveľa sprievodných odbočiek, ktoré čítanie príbehu nielen spomaľujú, ale spôsobujú výrazné a náhle pretrhnutia plynulosti deja tým, že pocitovo (a myslím, že miestami nielen pocitovo) skĺzavajú k inému žánru (skôr výkladovému). Jedným z tých obalov, ktorým sa musí čitateľ prelúskať, je autorkin nesporný obdiv (sprostredkovaný cez Libby) k vojnovým baladám z austrálskeho prostredia.
Druhou vetvou je autorkina potreba ozrejmiť, vysvetliť vojnové udalosti, do ktorých dej jej príbehu spadá, čo pôsobí ako vsuvka z učebnice dejepisu (najmä mobilizácia a udalosti, ktoré viedli Austráliu k zapojeniu do vojny). Okrem toho sa sústreďuje na popis austrálskych reálií (aj prírodných), na vzťah kontinent – Tasmánia, je tu veľa informácií o spôsobe a dôvodoch osídľovania ostrova či o jeho obyvateľoch. Autorka pripomína aj rozdiely medzi Austráliou a Írskom, neopomína ani rozdiely životné aj kultúrne, aby vytvorila presah na motív írskeho básnika píšuceho o vojnových dopadoch na austrálske prostredie.
Osobitnú líniu predstavuje autorkina snaha priblížiť čitateľovi bardov austrálskej poézie, najmä tej, ktorá reflektovala vojnové udalosti. A práve táto línia presycuje text citátmi z konkrétnych básní, dokonca ich predstavuje celé (na niekoľkých stranách), často ich dopĺňa výkladom, ktorý skôr pripomína analýzu veršov a motívov, čo text románu posúva do celkom inej roviny a do iného žánru. Vyznieva to, akoby autorka zrazu vsunula do beletristického textu časť z odbornej štúdie (tento dojem podporuje aj formátovanie textu, v ktorom sa objavujú vysvetlivky v zátvorkách za príslušnou časťou textu). Keď sa minie motív básní, autorka siahne po prepise korešpondencie medzi Grace a odvedeným Danielom. Do týchto listov autorka zakomponovala kúsky informácií z vojnových reálií, ktoré ovplyvňovali každodenný život, ako napr. zavedenie povinnosti zatmievania okien a pod.
Tieto línie podľa mňa celkovému dojmu z knihy nepomáhajú. Spomaľujú ho, menia dynamiku a spôsobujú skôr nudu. Tým, že odpútavajú pozornosť od samotného deja, vyvolávajú pocit, že by ich bolo treba preškrtať, prípadne prerobiť. Že tak celkom k sebe tieto dva aspekty nepasujú. Orientáciu v deji a samotné čítanie sťažuje aj skákanie v deji – autorka sa totiž snaží prepínať medzi troma zvolenými obdobiami podobne, ako je to pri striedajúcich sa obrazoch vo filme alebo pri sledovaní televízneho seriálu. Zanecháva to pocit nekonzistentnosti, akéhosi staccatta či dokonca zmätenosti.
Problém som mala aj so samotnými postavami. Grace a Libby, ktoré mali byť ťahúňkami celého príbehu, sú príliš nevýrazné a nesebavedomé. Charakterovo ide o slabé postavy, ktoré neutiahnu príbeh a neudržia dostatočné napätie v čitateľovi natoľko, aby neupadla jeho pozornosť a záujem o osudy ich blízkych. Zo vzťahov medzi jednotlivými postavami a ich presahov do Libbinej doby sa stáva jeden veľký pletenec. Autorka sa v závere pokúša ešte naposledy šokovať nielen Libby, ale aj čitateľa o odhalení pravdy vo vzťahu k Benovmu pátraniu, ale nemyslím si, že by sa jej to podarilo do takej miery, že by tu čitateľ ostal sedieť s otvorenými ústami. Táto snaha A. Geardovej naplniť zaujímavým dejom myšlienku, že ľudské životy sa vlastne točia dookola a že minulosti sa vždy nejako prepojí s budúcnosťou, z môjho pohľadu veľmi nevyšla.
Aj pri tejto knihe autorky musím konštatovať, že pre mňa originálny názov The Moon Gate odráža knihu viac ako alternatíva zvolená v českom preklade. Tento príbeh vo mne nevyvolával potrebu nutne sa dozvedieť o „tajomstvách“, ktoré prepájali jednotlivé časové roviny, a to ani napriek objaveniu mŕtveho tela v štóle. Kniha na mňa neurobila výraznejší dojem a nevyvolala potrebu ponechať si tento príbeh dlhšie v pamäti (ani na pocitovej úrovni). Hodnotím ako slabý priemer.
-sa
