Temná Raven
Temná Raven Sylvain Reynard
První díl plánované trilogie od autora bestsellerové série Gabrielova trilogie. Raven Woodová restauruje ve florentské galerii Uffizi renesanční umělecká díla. Její život navždy změní jedna nevinná cesta z večírku. Když se stane svědkem nesmyslného útoku na bezdomovce, útočníci se posléze obrátí i na ni a zatáhnou ji do úzké uličky. Raven už je napůl v bezvědomí, když útočníky vyruší kakofonie vrčení, po které následuje křik jich samotných. Raven naštěstí upadá do milosrdné temnoty, ale až poté, co zběžně zahlédne stín postavy, která jí šeptá: Cassita vulneratus. Když se Raven probere z bezvědomí, je nenávratně poznamenaná. Vrátí se do galerie Uffizi, ale nikdo ji nepoznává a co je ještě znepokojivější, zjišťuje, že v práci nebyla celý týden. Během jejího zmizení, které si sama nedokáže vysvětlit, došlo v galerii Uffizi k loupeži - zmizely Botticelliho ilustrace nevyčíslitelné hodnoty. Bezradná policie Raven označí za hlavního podezřelého a ta se zoufale snaží očistit své jméno. Vyhledá jednoho z nejbohatších obyvatel Florencie a těžko polapitelného muže, aby se pokusila odhalit pravdu o svém zmizení. Jejich setkání zavede Raven do temného podsvětí, jehož obyvatelé si střeží svá tajemství… (XYZ, 2015)
⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔
Kniha je súčasťou The Florentine Series (nadväzuje na sériu Gabriel’s Inferno Series):
1. The Prince - Princ (XYZ, 2015)
2. The Raven - Temná Raven (XYZ, 2015)
3. The Shadow - Temný stín (XYZ, 2016)
⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔
Anotácia prezrádza celý rámec knihy a vlastne by k nej nebolo ani čo dodať. Napriek tomu sa k tomu, čo som v knihe, našla, vyjadrím.
Zaregistrovala som veľmi pozitívne ohlasy na autorovu trilógiu o Gabrielovi (tú som, priznám sa, doteraz nečítala). To bol hlavný dôvod, prečo som po Temnej Raven siahla. A čakala som čosi – ak nie výnimočné – tak aspoň vysoko nadpriemerné a mimoriadne zaujímavé. Vlastne som si povedala, že od mužského autora by fikcia z avizovaného temného florentského podsvetia mohla mať zaujímavý feeling. Moje očakávania boli veľké. Po dočítaní knihy bublina očakávania... spľasla 
. Ona vlastne spľasla oveľa skôr – trúfam si povedať, že už po úvodných kapitolách, ale... poporiadku (upozorňujem na to, že fanúšikom autorových kníh, ktorých Gabrielova trilógia a jej pokračovanie očarilo, sa moje nasledujúce rozsiahle riadky nemusia páčiť).
Jeden večer naozaj zmení život Raven Woodovej. Ale hoci si z onoho večera nič nepamätá, vie, že žena, ktorá sa po tej noci prebudila v jej malom florentskom byte, je ktosi celkom iný – mladá, krásna, s novým telom a... bez fyzického obmedzenia, ktoré Raven spôsobovala jej noha.
Raven v tej chvíli ani netuší, že bola obeťou útoku a smrti z rúk ju vytrhol tajomný záchranca, ktorý ju i naďalej sleduje. Princ, veľmi starý a silný vodca upírov, o existencii ktorých bežný obyvateľ Florencie ani len netuší, nie je jediný, kto v ten večer pochopil, že Raven v žilách koluje vzácny ročník. Jej krv nanešťastie na ňu upriamila pozornosť nielen samotného vládcu florentského a benátskeho územia. Pohľad na mladú ženu umierajúcu po napadnutí v úzkej uličke v ňom však vyvolá dávnu desivú spomienku a princ Raven nemôže nechať svojmu osudu, ani osudu, ktorý jej prisúdili jemu podriadení upíri. To zmení následné smerovanie života nielen samotnej Raven, ale aj jemu.
Princovu suitu reprezentuje najmä upírka Aoibhe (jeho spojenkyňa a príležitostná milenka), asistent Gregor, člen ochranky Ibarra a Maximilián, problematický upír, vďaka ktorému sa už v úvodnej roztržke naznačuje, že vzťahy vo vnútri upírieho spoločenstva sú nejasné, krehké a napäté. Sama Aoibhe plánuje svoje spojenectvo s princom z rodu Medicejských povýšiť na manželský zväzok, pretože vypočítavo a sebecky myslí na svoj prospech a na to, že by rada prevzala moc. Jej opovážlivosť však princ trestá tým, že ich pomer ukončí.
Raven chystajúca sa do galérie Uffizi, kde pracuje ako reštaurátorka na Botticelliho diele, v práci narazí na prvé problémy. Okrem toho, že ju nikto kvôli zmenenému výzoru nespoznáva, je galéria obsadená policajtmi a Raven prekvapene zisťuje, že v práci nebola už desať dní. Polícia vyšetruje zmiznutie cenných Botticelliho kresieb. Pomôže jej iba kamarát Patrick, ktorý ju uvedie do obrazu – dokáže jej povedať, že v ten večer, keď zmizla, boli spolu na večierku u inej kolegyne, Giny, s ktorou sa on vďaka Raven dal dokopy. Pozdvihnutie nad jej očividnou zmenou netrvá dlho. Patrick, tak ako všetci ostatní, prijme jednoduché vysvetlenie, že Ravenina zmena je výsledkom akejsi redukčnej diéty a fyzioterapie. Akosi to zvláštne všetkým stačí a nikto sa nediví. V galérii Uffizi akoby bolo prirodzené, že zamestnanci v priebehu niekoľkých dní menia svoju podobu a navyše to podivne nezarazí ani Raveninu lekárku... Popravde, skutočnosť, s akou vlažnosťou prijala, že zdravotné problémy jej pacientky náhle vymizli – a to vrátane zle zrastenej zlomeniny, ktorú má Raven od dvanástich rokov – zarazila viac mňa .
Vyšetrovanie krádeže diela, ktoré galérii zapožičal profesor Emerson, vedie inšpektor Batelli (áno, ten je voči Raveninej premene trochu skeptickejší, ale rozumné vysvetlenie nedostane). Raven je vypočutá a zdá sa, že aj podozrivá. Autor vykresľuje Batelliho ako nedôverčivého a človeka presvedčeného, že Raven so zmiznutím vzácnych kresieb čosi má. Keď sa neskôr okolo nej začnú diať podivné veci, jeho snaha usvedčiť ju narastá. To je zrejme východisko, ktoré má nasmerovať jednu zo zápletiek, v ktorej autor mienil pokračovať (jeden otravný policajt, ktorý sa nedá opiť rožkom a za každú cenu chce veci prísť na kobylku, pričom je zjavne voči hlavnej hrdinke predpojatý). Intermezzo s Emersonom a jeho manželkou Juliou má asi lahodiť milovníkom autorovej trilógie o Gabrielovi, ale zároveň slúži na vysvetlenie, ako sa Botticelliho kresby dostali do Uffizi. Čitateľ očakáva aj odhalenie, že ten, kto mal záujem o to, aby získal kresby do svojho vlastníctva, je istý William York držiaci patronát nad rekonštrukciou medicejských palácov alias samotný princ. A ten si podľa vlastných slov vzal späť iba to, čo mu patrí.
Autor dáva nahliadnuť do sveta skrytého za fasádou Florencie, do toho avizovaného temného sveta, do existencie tajných kniežatstiev, ktorých štruktúra sa celé stáročia nezmenila a nezmenil sa ani mocenský boj medzi nimi. V tomto meste pôsobí tzv. Koncil (vládnuca rada, ktorú založil princ a bol jej čestným členom). Ľudia jeho druhu sa stretávali v tajnom nočnom bare Teatro, v ktorom sa ctili vytvorené pravidlá a v ktorom si upíri mohli dopriať posilniť sa krvou ľudí, čo boli ochotní stať sa ich pokrmom. Naznačuje sa aj upírska hierarchia, vláda istého Rímana, ktorého síce nikto nikdy nevidel, ale zároveň nikto nevie potvrdiť jeho smrť. Ide o najstaršieho a najmocnejšieho upíra. Nasledujú tzv. Starší, veľmi mocní, na ktorých v istom veku vďaka kliatbe striehne šialenstvo. Spoločenstvo dopĺňajú bezpečnostné zložky (členovia hliadok) kontrolujúce a chrániace hranice pred vpádom odpadlíkov tzv. Divokých, ktorí nepohrdnú chorou krvou. Už v tejto časti sa ma zmocnilo prvé sklamanie. Obraz temného sveta nepriniesol nič výnimočné, nič iné. Nič, nad čím by čitateľ zatajil dych. Iba samé klišé a obrazy stokrát videné a prečítané 
. Napriek tomu som knihe chcela dať ešte šancu. Bola tu predsa ešte jedna linka – vzťah medzi Raven a princom, ktorý mal byť okorenený čímsi zvláštnym...
Raven znepokojená udalosťami okolo seba sa podujme zájsť do paláca Palazzo Medici Riccardi a zistiť niečo o Williamovi Yorkovi. Po nočnom výlete ju v byte navštívi, či skôr prepadne, neznámy muž, ktorý od nej chce vedieť, prečo hľadala Yorka. Zároveň ju varuje a prikáže jej, aby do dvoch týždňov zmizla z mesta a vôbec z Talianska. Ten divný návštevník sa správa aj vyjadruje zvláštne a Raven mu nerozumie. Jeho návštevu si spája s mafiou. Pred odchodom nechá Jane (lebo to je jej pravé meno) talizman ako ochranu – zlatý kríž na reťazi.
Tým tajomným návštevníkom nie je nik iný ako sám princ, ktorý Raven svojho času zachránil a aby ju dostal zo spárov smrti, otrávil jej krv upírskou krvou, ktorá mala na svedomí jej premenu (áno, ako vieme aj bez autora, upírska krv omladzuje a lieči). Ibaže jej pravý ročník sa čoskoro prederie na povrch a ona sa stane lákadlom pre nočných tvorov, nad ktorými vládol. Preto sa rozhodne ju na diaľku chrániť, lebo akosi tuší, že Raven jeho varovanie nevypočuje.
V práci ju zrejme kvôli posledným udalostiam presunú do archívu a sklamaná Raven je nútená robiť administratívu. Avšak pri triedení dokumentov narazí v spojení s Botticelliho Primaverou na röntgenové snímky pôvodných náčrtov a v súvislosti s postavami na plátne naďabí na čosi zvláštne. Pôvodná podoba Merkura totiž pripomína náčrt muža, ktorého podobu Raven nakreslila, hoci ho nikdy predtým nevidela. Tento objav si nechce nechať pre seba a zdá sa jej zvláštne (aj čitateľovi), že si čosi také dôležité doteraz nikto nevšimol (vysvetlenie, ktoré jej neskôr poskytne princ, je účelové ako všetko, čo sa tejto postavy týka). Hoci riskuje, že bude obvinená z ďalšej krádeže, pomôže jej Patrick. Je rozhodnutá vec preskúmať.
Po večeri u Giny a Patricka je Raven terčom napadnutia. Autor si pri tom pomáha klasickou kulisou – dažďom, ktorý vyženie z ulíc všetko živé a nikto v ňom nepočuje ani zverské zvuky. Raven napadne jeden z Divokých, ktorí prekračujú hranice, ale zachráni ju talizman od princa. Keďže Divoký zabije policajta, incident má napriek neskorému času svedkov. Dozvie sa o ňom princ a postará sa o to, aby sa dôkazy i svedkovia zrazu stratili. To je len jedno z mála klišé, ktorými autor túto svoju nosnú postavu obdaril. K tým ďalším možno dodať napr., že princ sa síce kŕmi ľudskou krvou, ale vyhýba sa rituálom, ktoré pri tom upíri majú vo zvyku, svoj jedálniček dopĺňa zo zbierky vzácnej krvi Starších, ktorá mu prepožičiava okrem sily aj iné schopnosti (zvyšuje intelekt a zostruje zmysly), o ktorých jeho poddaní nemajú ani potuchy. Ak iní upíri na presun za svetla musia používať katakomby, jemu svetlo až tak veľmi neubližuje, rovnako ako iné relikvie, napr. kríž či svätená voda. To sú tajomstvá, ktoré musí pred upírmi tajiť. Dokáže ovládnuť ľudskú myseľ a vôľu, zmeniť človeku spomienky či podľa potreby ich dokonca vymazať. Okrem toho má v ľudskom svete dosah na políciu, a tak sa podľa potreby strácajú dôkazy, menia svedectvá a dokonca miznú svedkovia, ktorí by mohli spôsobiť pre jeho svet nepríjemnosti. Navyše je princ nechutne bohatý. V súvislosti s Raveniným prepadom sa na okraji poznamená, že v meste sa pri rieke objavili telá, čo obnovuje podozrenie, že sa vrátil akýsi sériový vrah. Táto správa má zakryť skutočnosť, že v noci sa po meste potulujú temné bytosti.
Vo vzťahu k Raven princ pocíti prebudenú vášeň a okamžite si na ňu vytvorí puto. Z rôznych dôvodov ju nemôže mať, čo má za následok frustráciu a nepríjemnú náladu. Tento stav ho dokonca prinúti po stáročiach znova navštíviť bar, ktorý pre upírov založil, ale ktorému sa doteraz vyhýbal.
Spomínaný prepad odhalí slabinu v obrane kniežatstva a ktosi za to musí niesť zodpovednosť. Pri zasadnutí Koncilu sa autor pokúša vykresliť princa ako nekompromisného a tvrdého až bezcitného vládcu. Ibarro je degradovaný, hoci chcel dokázať svoju nevinu, ale keďže túto potupu nezvládne a pokúsi sa napadnúť svojho vládcu, umiera jeho rukou. Tento incident má slúžiť ako demonštrácia princovej sily a moci.
Raven je racionálny človek, verí vede a vlastným vnemom. Neverí žiadnemu náboženstvu, posvätnosti a ani nadprirodzenu či posmrtnému životu. Preto verí, že jej nočná návšteva bol člen organizovaného zločinu a Divoký, ktorý ju napadol, niekto duševne chorý. Nevie, čo si o tom, čo sa okolo nej deje, myslieť. Nevie, či svojho ochrancu zaradiť k dobrému alebo k zlému. Navyše zisťuje, že sa opäť mení – jej krivky sa znova plnia, vracajú sa jazvy i bolesť pripomínajúca nehodu, ktorá obmedzila funkčnosť jej nohy. Zaoberá sa obrazom Primavera, dáva si dokopy čriepky z mytológie a snaží sa ho pochopiť. Jej návšteva ju núti myslieť na postavu Merkura i Zefyra, lebo sa zdá, že na pôvodnom plátne tu ako predloha stál ten istý model, ale Botticelli akoby sa snažil zvečniť jeho dve protikladné tváre.
Na Raven pribúda ďalší útok. Tento raz je to Maximilián, pred ktorým ju zachráni Aoibhe. Raven si stále naivne myslí, že ide o obchodníkov s ľuďmi, napriek tomu, že je konfrontovaná s ich nadľudskou silou, pohybom rýchlejším, než je schopná postihnúť, lietaním po strechách a šplhaním po domoch. Ich zvláštnemu rozhovoru o jej krvi nerozumie. A jej naivita prosto brnká na nervy . Táto črta je zduplovaná aj vsuvkou týkajúcou sa jej vzťahu k Brunovi, vnukovi milej, starej susedy, ktorá vyvíja snahu dať ho s Raven dokopy. Bruno zjavne o starú Raven záujem nemal. Na rande ju pozýva až na základe jej premeny (tento motív autorovi poslúžil ako základ pre vytvorenie protikladu k princovi). Napriek tomuto charakterovému nedostatku s ním Raven neváha ísť na rande a jediné, čo ju trápi, je skutočnosť, že ju Bruno po večeri nepozval k sebe domov (!). Vykreslenie takejto hrdinky bolo také neuveriteľné, že mi z toho išli oči dookola 
a Raven mi svojím správaním a myšlienkovými pochodmi stále viac prekážala. Toto nie je dobrá devíza pre hlavného hrdinu, ktorý má byť ťahúňom príbehu. Na Raven prosto v drvivej väčšine príbehu nie je nič zaujímavé. Keby jej údajnú zaujímavosť pri každej príležitosti neospevovali samotní upíri, ani by som si ju nevšimla. Z Raven sa pre mňa stala postava fádna, naivná, jej denný rituál, ktorý je čitateľ nútený sledovať, je takmer nemenný, točí sa stále dookola a nudí. Ako jej batoh, ktorý má za každých okolností, neustále na pleci a na ktorý autor v žiadnej scéne nezabudne. So všetkou snahou som hľadala čosi, čo by mi pomohlo zdieľať nadšenie. Čosi, čo by vyrazilo zo stránok a ohromilo ma. Od autora-muža (a to prosím, nezaznávam ženské autorky) som v tomto žánri čakala čosi iné. Nebojím sa povedať aj viac ako naivné a nudné. Opis Raveninho života, do ktorého zasahujú neživé bytosti, je natiahnutý, chýba mu iskra, čosi chytľavé a najmä nové (!), čosi, čo by sa vyhlo streamingu, ktorý sa valí odvšadiaľ.
Po ostanom útoku ju „jej votrelec“ odvedie do svojho prepychového sídla, kde Raven konečne pochopí, že je to William York. Tento človek vlastní toľko vzácnych vecí, že sa jej z toho točí hlava, ba čo viac, vyzerá to tak, že uňho naďabila na diela doteraz neznáme. A jedným z nich je pôvodný obraz, ktorý predchádzal Primavere. Tu nastupujú do hry ďalšie charakterové črty hlavnej dvojice – Ravenina teatrálnosť a princove vznešené ideály. Ten totiž vidí ďalej ako za povrch – vidí skutočnú Raveninu krásu. Vyjadrí to priamo vo vzťahu k Brunovi, ktorý po incidente na ulici leží na pokraji smrti v nemocnici – ak je Bruno taký hlúpy, že si myslí, že skutočná krása je na povrchu, zaslúži si smrť, aby svet zbavil svojej hlúposti. Aké vzletné a vznešené... 
Raven pochopí, že krádež v Uffizi má na svedomí William York, ktorý jej sčasti poodhalí tajomstvo desiatich dní, na ktoré si nevie spomenúť. Dokonca pred ňou prizná, že je jeho slabosťou (priťahuje ho jej charakter!) a Raven je prvýkrát konfrontovaná s jeho túžbou. Jeho správanie aj vzhľad sa jej zdajú zavádzajúce.
Ravenina teatrálnosť sa naplno prejaví, keď konečne (!) pochopí, s kým má dočinenia. Jej upätosť na ratio je otravná. Pri rozhovore s Williamom sa snaží za každých okolností vyvrátiť existenciu nadprirodzena. Častuje ho rôznymi prívlastkami a považuje ho za kriminálnika všetkého druhu – obchodníkom s ľuďmi počnúc a kanibalom končiac . Raven ostáva otravná a mne v mysli ostala visieť otázka, čo je na nej také špeciálne a neobyčajne príťažlivé. Okrem toho, že občas pôsobí natvrdlo, zaoberá sa hlúposťami a namiesto toho, aby vnímala očividné, uvažuje celkom scestne. Mnohé jej myšlienkové pochody som nedokázala prijať ani s vedomím šoku, ktorý sa jej musel zoči-voči upírovi zmocniť. Ani s vedomím toho, že svet, ktorým pohŕdala ako bájkou a nezmyslom, skutočne existuje. Pritom by človek od takej študovanej osoby očakával, že bude čo-to o veciach medzi zemou a nebom vedieť alebo to aspoň prijme ako historický fakt. A že jej jediným argumentom voči Yorkovi nebude iba to, že je blázon.
Raven chce z toho blázinca ujsť, ale William to odmieta. Je totiž po poslednom incidente podozrivá. A navyše sa dostala do zorného poľa oveľa nebezpečnejších bytostí. Tým, že ju zachránil, ohrozil aj sám seba. Minimálne priznal, že ju nezabil. To, že vstúpila do tohto sveta a že sa dostala do ohrozenia, už nemôže ignorovať. A tak jej William navrhne dohodu. Ochráni ju, ale na oplátku mu poskytne to, čo žiada. Tu sa autor nevyhýba ďalšiemu klišé – sex ako zbraň, spôsob ovládania. Túto ponuku Raven odmieta. Ničím výnimočný nie je ani konečný jej ústupok, keď sa dozvie, že Bruno je na pokraji smrti a jeho stará mama má rakovinu. Dozvie sa aj to, že princ plánuje zabiť Emersonovcov. Rozhodol sa totiž Emersona potrestať za krádež (hoci na nej v podstate nemá žiadnu zásluhu, lebo kresby princovi ukradli celé storočia predtým) a to, že jeho vlastníctvo vystavil na verejnosti. Má v pláne profesora a jeho rodinu zabiť, ale nakoniec to z akéhosi dôvodu nedokáže a svoju pomstu odsúva na neskôr (lebo vďaka Raven do jeho života vstúpilo milosrdenstvo). Emerson tušenie nebezpečenstva berie vážne a pre ochranu svojej rodiny je ochotný urobiť čokoľvek. Správa sa veľmi úzkostlivo a na prvý pohľad aj prehnane. Nakoniec z mesta s rodinou odchádza. Neuniká však princovmu dosahu.
Podmienkou pre Ravenin súhlas s jeho návrhom je teda záchrana všetkých ohrozených. York nechce na seba pútať pozornosť – ľudí ani upírov – ale nepomôže si. Čakala by som, že sa autor takej prvoplánovosti vyhne, ale... je to jeho kniha a mne ostávalo iba to nejako prehltnúť. Ale ani za mak to nepomohlo tomu, aby príbeh smeroval k niečomu, čo by naštartovalo môj záujem. Skôr to definitívne znamenalo, že pre mňa stratil na akejkoľvek zaujímavosti a dočítala som ju snáď iba zo zotrvačnosti – alebo preto, že mi bolo ľúto, že som prvej polovici knihy venovala toľko energie. Osobne som si nad každou ďalšou kapitolou neustále kládla otázku, čo vyvolalo takú čitateľskú obľúbenosť Gabrielovej trilógie.
Ani v druhej polovici knihy som nedostala odpoveď na to, čo je na Raven také výnimočné. Pravda, William silne vníma, že je ochrankyňou (taký je jej vzťah k sirotám, k bezdomovcovi, ktorého v úvode zabili, ale aj k sestre), ktorá je ochotná obetovať sa za druhých, čo je aspekt, ktorý zahanbuje aj storočného upíra . Ona v ňom prebúdza aj ďalšie pocity, ktoré sa mu dlho vyhýbali – hanbu, pobavenie, záujem, prekvapenie, bolesť. Raven sa vlastne obetuje, ale cena nie je v konečnom dôsledku až taká zlá – jednou je aj možnosť pracovať s Williamovou zbierkou nevyčísliteľnej hodnoty. York pri pohľade na ňu mäkne tak, že je ťažké uveriť, že svojmu upírskemu ľudu vládne tvrdou a krutou rukou. Dá Raven voľnú ruku, ale aby ju ochránil pred upírmi, musí ju označiť, a tak ju privedie pred Koncil a vyhlási ju za svojho maznáčika s varovaním, že ktokoľvek sa k nej priblíži, zomrie. Nemieni ju väzniť vo svojom dome, ale dá jej ochranku. Je mu jasné, že tak odhaľuje svoje zraniteľné miesto, ktoré môže ktokoľvek z jeho nepriateľov využiť.
Vo vnútri Koncilu sa črtá rozkol. Občas sa zdá, že za nitky tu skôr ťahá Aoibhe a stavia princa mimo. Jej potenciálnemu nebezpečenstvu William akoby nevenoval pozornosť, alebo ho zámerne prehliadal. Princ sa snaží starať o kniežatstvo. Poľuje na Divokých a snaží sa chrániť svojich ľudí pred Lovcami (lovia upírov kvôli krvi pre bohatých ľudí, ktorý sa tak snažia zbaviť chorôb a zvrátiť proces starnutia), ktorí používajú proti upírom nové nebezpečnejšie zbrane, čo im umožňuje loviť aj Starších, na ktorých by si za iných okolností netrúfli. Obáva sa invázie a pochopí, že kdesi v obrane kniežatstva je diera. Aoibhe sa navyše odmieta vzdať svojej pozície po jeho boku a moci z toho vyplývajúcej. Je jasné, že voči Raven môže pocítiť iba nepriateľstvo. Williamovo okúzlenie Raven spôsobuje, že sa ňou príliš zaoberá, a tak sa mu za chrbtom môžu diať veci, ktoré upírov ohrozujú. Mimochodom, v jeho vzťahu k Raven nejde o city, zato sa skloňuje sex. Obávam sa, že autor svoju predstavu o upíroch v tomto smere zredukoval na telesnosť a sexuálne pudy. Výrazným príkladom je sama Aoibhe.
Raven sa vracia pôvodný výzor aj problémy. Skutočnosť, že sa William tým príliš nezaoberá, má byť výrazom toho, že krásu vidí kdesi inde. Jej podoba znova nikoho v okolí neprekvapí, ani to, že zrazu nosí drahé, značkové veci či šperky, ktoré patria k vzácnym starožitným kúskom a majú nevyčísliteľnú hodnotu. Väčší záujem o ňu síce prejaví polícia, ale o to sa už William postará.
Autor strieda dve línie – tú, ktorá sa týka Raven a tú, ktorá sa týka upírieho sveta. Je naznačené, že proti princovej vláde sa tvorí aliancia, ale táto dejová línia nie je v knihe uzavretá. Slúži len na to, aby do príbehu vniesla prvky nebezpečenstva a očakávanú dynamiku. Obe sa v istom momente spoja – najmä vo chvíľach, keď je Raven vystavená útokom a potom, keď sa jej svet neprehliadnuteľne spojí s tajným svetom Williama Yorka. Po tomto prepojení sa postupne odkrýva aj princov charakter a minulosť, ale aj Ravenina minulosť a jej trauma. Odkrýva sa princovo spojenie s vznikom Botticelliho diela a Ravenine spomienky na detstvo vysvetľujúce, prečo nekomunikuje s matkou. Občas to však bolo skôr prešľapovanie na mieste, veľa okolkovania, ktoré nikam neviedlo. Prijala by som, keby jeden z nich preskočil ten pomyselný stôl skôr a razantnejšie. To umelé udržiavanie tajomstva vyznievalo pre mňa násilne.
Raven sa veľmi rýchlo zbaví svojho predsavzatia a vo Williamovej blízkosti sa zrazu bojí svojho srdca. Ak sa on nechá počuť, že sa postará o jej démonov, myslí to doslovne. Jej odolávanie nemá dlhé trvanie a princ sa nemusí ani veľmi namáhať. Niekoľko kapitol je venovaných ich zbližovaniu a meditácii o skutočnej podstate krásy. Samozrejme nie je prekvapivé, že William vyznáva renesančný ideál, ktorý u Raven nachádza v dokonalosti. Inde si ujasňujú vnímanie vlastného postihnutia, dohadujú sa na otázke, či Ravenino zranenie nohy je horšie ako Williamovo prekliatie – vnímanie seba samého ako netvora je trauma, ktorú si nesie z minulosti. Dokonca jej dá priestor na to, aby uvažovala nad tým, že jej z pozície svojej moci vráti krásny vzhľad. Ďalším rozmerom je rozjímanie nad Božou nespravodlivosťou.
Tým, že Raven nakoniec dovolí Williamovi napiť sa z vlastnej krvi, spečatí medzi nimi existenciu puta, ktoré sa vytvorilo. Vzápätí prichádza dlho očakávaný zlom a vyvrcholenie príbehu – princa ktosi zradil, a tak ho v Teatre, kde si s Raven ukradol intímnu chvíľu, obkľúčia Lovci. V Teatre voči Raven teatrálne v žiarlivostnej scéne vystúpi Aoibhe. Lovci ju takmer zabijú, ale Raven na seba upúta ich pozornosť, čím pomôže ranenému Williamovi zbaviť sa ich. Raven cielene a trefne zasiahnutá putom, ktoré pred ňou voči Aoibhe princ odhalil, sa postará o ďalší výstup. William ju síce varoval, že so svojou ľudskosťou stratil aj schopnosť cítiť, ale jeho odpoveď ju neuspokojí. Keďže sa jej nedokáže zveriť ani so svojimi tajomstvami, ich vzťah ukončí. Jej rozhodnutie nevyváži ani jeho ponuka, že z nej spraví svoju manželku. Znova mi mohlo byť už len ľúto, že autor vzhľadom na nevyhnutnosť konceptu a potrebe konfliktu medzi milencami siahol po takomto riešení a že nenašiel iný, trochu invenčnejší spôsob, ako Raven a William oddeliť. A nepomáha ani jej vznešená obeta nevymeniť skutočné city za náklonnosť a sex.
Ani problémy v kniežatstve, ktoré mali dať príbehu šmrnc a dynamiku, navyše mali poukázať na princa ako temného a silného vládcu, nie sú ničím výnimočné. Sú len doplnkom deja a nemala som pocit, že by posúvali dej markantne dopredu či vytvárali konflikt, na ktorom mala stáť výrazná akcia. Aj pocit tajomna a konšpirácie pri nich vyfičal kamsi dostratena. Pravda, okrem verbalizovanej skutočnosti, že ktosi vpustil cez ochranu Divokých a posiela na upírov Lovcov, kvôli ktorým musí princ na jeden-dva dni zmiznúť, aby sa o nich postaral.
Záver knihy pre mňa už nedokázal pozdvihnúť ani dejový úpadok, ani úpadok sympatií voči postavám – ono sa vlastne tie sympatie počas celého čítania ani nedostavili 
. Áno, záver bol pre mňa rovnako patetický ako posledná tretina knihy, ktorá sa nezaobišla bez Williamovej katarzie, keď si uvedomil, že Raven stratil, pretože s ňou z jeho života odišla krása. A... samozrejme dostavili sa city. Takže sa Raven dočká, a aj čitateľ dychtiaci po romantickom konci. Neodpustím si však rýpnutie: Predstava Williama, ako sa s Raven pritisnutou tesne k sebe šplhá po strechách, skáče zo strechy na strechu a neskutočnou rýchlosťou pobehuje po uliciach, sa mi zdá smiešna a vo svojej podstate veľmi naivná a klišéovitá.
Bezmála päťstostranová kniha je rozvláčna. Príbeh vypĺňa množstvo vaty. Ak sa autor podujal rozohrať niekoľko dejových línií, obávam sa, že niektoré sú len do počtu a skôr nudia. Mám pocit, že keby autor niektoré scény skrátil na polovicu a iné celkom vypustil, vôbec by tým príbehu neublížil. Neviem sa zbaviť dojmu, že ak prvá časť Princ bola novelou, pokračovanie Raven nemalo ostať ničím iným.
Neodpustím si ešte niekoľko viet k samotnej Raven: Na tejto postave som nenašla nič, čo by napĺňalo význam slova „temná“, hoci viem, že tento prívlastok sa v originálnom názve nenachádza. Som naklonená prisúdiť autorovi nie celkom vhodný, podľa mňa značne skreslený a prvoplánový (nechcem povedať, že takmer plochý) pohľad na ženu-hrdinku príbehu, ktorej súčasťou je akási romantická linka. Som presvedčená o tom, že väčšina čitateliek takúto naivitu, patetickosť a prostoduchosť nemá v obľube. Akoby ženy neboli schopné iného uvažovania a nutne museli konať prvoplánovo, navyše ak autor predstavuje svoju hrdinku ako inteligentnú, sčítanú a študovanú ženu. Mala som chuť poznamenať, že by bolo vhodné, keby takú hrdinku tak plocho o tú inteligenciu neoberal. Zdalo sa mi, že autor si veľa námahy popracovať na jej charaktere nedal. Vystačil si s tým, čo, podľa mňa, Raven ublížilo. Toto nebola hrdinka, o ktorej som chcela čítať – naivka so skratovými reakciami, vytvárajúca nezmyselné závery, so zmýšľaním paradoxne občas hraničiacim s hlúposťou. Toto pre mňa nie je obraz inteligentnej ženy, pričom práve intelekt mal vyvážiť jej telesný hendikep. Kdesi sa v tom príbehu autorovi Ravenina inteligencia stratila. Zmáhal ma kŕč nad autorovou teatrálnosťou a pátosom. V Raven vidím najväčší problém, a to je pri skutočnosti, že ide o hlavnú postavu knihy dosť podstatné. Pre mňa nebola ťahúňom (a nebol ním ani princ) a nezískala si moje sympatie .
Sylvain Reynard ma týmto príbehom neohúril. Nadšenci so mnou súhlasiť nemusia a na svojom hodnotení si môžu samozrejme pridať. Môj dojem po strete s týmto autorom je však taký, že uspokojenie z dobrej knihy sa nedostavilo. Nie, toto si ma nezískalo a nevyvolalo ani túžbu siahnuť po ďalšej knihe o princovi a Raven. Ich príbeh je priemerný a fádny. Dokonca si nemyslím, že by som po tomto stretnutí s autorovým štýlom niekedy siahla po Gabrielovej sérii. Prosto som čakala iné, čakala som viac.
-sa
a 1/2
_______________________________________________________
