Choď na obsah Choď na menu
 


Případ úzké dýky

7. 3. 2013

 

Historické detektívky: Zločiny na Veľkej Morave

Séria dobrodružných detektívok situovaná do priestoru a doby Veľkej Moravy (2. polovica 9. a začiatok 10. storočia), kde úlohu dvoch "vyšetrovateľov" zastávajú mojmírovské knieža Slavomír a jeho vikingský priateľ Erik - z pera českého spisovateľa Stanislava Češku.

¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ 

723952.jpg

Případ úzké dýky Stanislav Češka

Úvodní část série dobrodružných historických detektivek, které se odehrávají na Velké Moravě. Hlavními hrdiny a velkomoravskými „detektivy“ jsou Slavomír, kníže z mojmírovského rodu, a jeho vikinský přítel Erik. V prvním příběhu, ve kterém rezonují vzpomínky na potupnou porážku franských vojsk při jejich vpádu na Moravu roku 855, pověřuje král Rastislav Slavomíra s Erikem vyšetřením vraždy stavitele Radslava, autora opevnění největších moravských měst a mikulčické baziliky. Rastislavovi záleží na potrestání stavitelových vrahů mimo jiné i proto, že Radslav krále v podstatě vychoval. Na začátku mají Slavomír s Erikem jen dvě stopy - ránu po podivně úzké dýce v Radslavově hrudi a svědectví opilého bednáře. Záhy se však dozvídají o neznámých okolnostech Radslavova života a dostávají se na stopu nebezpečného spiknutí... (Moba, 2012) 

¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥

 Veľká Morava, reálna doba, reálne dejinné udalosti, reálny priestor, reálne mená, reálne postavy – Rastislav, Slavomír, Mojmír, Wiching, Konštatnín a Metod... – a niekde medzi tým je aj miesto na fiktívne lavírovanie.

Detektívka s podtitulom Zločiny na Veľkej Morave bola pre mňa vítaným prekvapením, na ktoré som sa náramne tešila. Nielen preto, že sme sa o veľkomoravských udalostiach, čo tak výrazne ovplyvnili naše dejiny, učili, ale najmä preto, že príbehov zo slovanského prostredia nie je veľa, a tobôž tých historických s detektívnou zápletkou. Čítala som nejaký ten odkaz na túto knihu už predtým, než som siahla po prvom diele série, a tie boli pozitívne. Po prečítaní prvej knihy zatiaľ trilógie (hoci autor na svojej stránke oznamuje, že pripravuje už aj štvrtú časť) – prvá aj druhá je už vonku, sa však obávam, že moje nadšenie bolo predčasné...

Sympatické je, že na stránke autora nájdete niekoľko odkazov na postavy z jeho románov. Niekoľko slov o tom, prečo si zvolil práve tieto postavy, čo o nich je reálne a čo je výmysel. Dokonca tu nájdete aj obrázky rekonštruovaných priestorov, kde sa príbeh odohráva – napr. Slavomírovho dvorca.  

Sám autor sa v závere odvoláva na skutočné archeologické fakty. Ako „archeológ a historik“ (autor je vyštudovaný technický kybernetik, ktorý dlho pracoval ako softwarový špecialista) sa podujal podľa vlastných slov v jednom z plánov svojej knihy vytvoriť čosi ako dokumentárny film z tej doby, pričom tu pridáva aj trochu poučenia. Podstatné preňho je, že sa pridržiaval dokázaných archeologických faktov. Za seba musím povedať, že tento plán bohužiaľ prevalcoval všetko ostatné. A je zároveň kameňom úrazu celého príbehu.

Dejová linka nie je zložitá, samotná detektívna zápletka pre mňa (a myslím, že aj pre ktoréhokoľvek iného čitateľa) ľahko prehliadnuteľná. Úvodná narážka na politické spiknutie, ktoré vedie pri vyšetrovaní vraždy Radslava na Rastislavov dvorec, sľubuje zaujímavú zápletku. No ostáva len pri sľuboch... Slavomír, mojmírovské knieža, má na vyšetrení Radslavovej vraždy osobný záujem – požiadal ho o to sám Rastislav, lebo staviteľ kráľa v podstate vychoval. Príbeh je v podstate podaný ako reminiscencia samotného Slavomíra a je zasadený do obdobia tesne po porážke franských vojsk v roku 855, pričom snaha Frankov znova nadobudnúť v krajine kontrolu a vplyv sa nijako nezmenšila.  

Ak som spomínala prílišnú „dokumentárnosť“ ako kameň úrazu, potom je tu ešte jeden – štýl autora, ktorý je podľa mňa maximálne preverbalizovaný. Autor niekoľkokrát opakuje, čo sa udialo alebo čo sa už povedalo, akoby mal čitateľ už na druhej strane zabudnúť na to, čo čítal na predchádzajúcich stranách a tak sa dočká opakovania toho, čo bolo povedané, resp. zamýšľané a aj toho, s čím sa hlavné postavy pri svojom pátraní stretli, a to v niekoľkých nasledujúcich rozhovoroch. Takže sa mi stalo, že som nad množstvom pasáží znudene krútila nosom. Navyše samotné Slavomírovo a Erikovo pátranie stráca výrazne na dynamike. Podozrenie o dôvodoch vraždy a aj strojcoch spiknutia sa potvrdí veľmi rýchlo a celý dej smeruje už len k jeho potvrdeniu. Vytráca sa tak napätie, tajomno, autor odkrýva prirýchlo karty a tak čitateľovi (aspoň mne určite) výrazne ukrajuje z čitateľského zážitku. Neviem, aké sú jeho detektívky zo súčasnosti so súkromným detektívom Stanislavom Berkom, ale musím povedať, že po tejto skúsenosti by som asi po nim mala obavu siahnuť.

Pátranie a celá pointa príbehu sa v tejto knihe scvrkáva na niekoľko strán, medzi ktorými sa čitateľ musí prehrýzť množstvom práve spomínaných historických a archeologicky doložených reálií. To samo o sebe by mi veľmi nevadilo, lebo aj o historických reáliách by takého romány mali byť, ale ak čitateľ niekoľkokrát číta o tom, ako vyzeralo obydlie starých Moravanov, z čoho sa skladalo a z čoho bolo postavené, ako vyzeralo vo vnútri, pripomína to skôr exkurziu po múzeu a zastávku nad modelom takého dvorca (presne ako ho uvádza na svojej stránke sám autor). Samotný dej sa pritom nijako nehýbe a práve oná stagnácia knihe veľmi nepridáva. Slavomír a Erik vlastne len prechádzajú medzi dvoma či troma miestami, pričom svoju cestu často merajú len preto, aby si s obyvateľmi príslušných miest vymenili sotva pár viet, upozornili ich na nebezpečenstvo, či dohodli sa na zložení vojenského sprievodu. Autor najskôr čitateľa niekoľkonásobne pripraví na to, čo sa plánuje urobiť a udiať, aby to vzápätí znova zopakoval. Vypátranie vraha aj človeka stojaceho za vraždou kráľovho hlavného staviteľa je rýchle, priamočiare, v zásade tu nie je nič, čo by hlavným hrdinom ich pátranie sťažilo (ak opomeniem sledovanie tajomnými mužmi, pri ktorých je na prvý pohľad jasné, o koho ide, a dva či tri pokusy o prepad, s ktorými sa obaja veľmi rýchlo vysporiadajú), ani nič, čo by ich mohlo zaviesť na zlú stopu, žiadne zaváhanie, žiadny omyl a v podstate žiadne ohrozenie. Aj zradca z radov Rastislavových najbližších spolupracovníkov je jasný od prvého momentu.

Tomu všetkému veľmi dopomáhajú samotné postavy, ktoré už svojím uvažovaním či vyrieknutými slovami nenechávajú čitateľa na pochybách, ako to vlastne je a v podstate mu nenechávajú žiaden priestor na domyslenie. Akoby sa autor obával, že čitateľ si povedané vyloží inak, potrebuje ho o tom, ako to myslel ešte niekoľkonásobne ubezpečiť, alebo mu dokonca dopovedať samozrejmé. Navyše autor čitateľovi nepripraví žiadne prekvapenie, nič udivujúce sa nedeje. Ešte aj prepad na ceste medzi dvorcami, kade Slavomír prechádza, sa udeje presne tak, ako sa predpokladá a ako sa v predchádzajúcej kapitole opíše. Je mi jasné, že autor sa svojím jazykom – najmä v reči postáv – snažil priblížiť zrejme k tomu, aby mu dal punc dobovosti, ale myslím si, že ani jeho štylizácia v niektorých prípadoch nie je šťastná a hraničí s patetickosťou a afektom. Už som spomenula, že smeruje k absolútnej preverbalizovanosti. Nič sa tu nenaznačuje, nič nevyriekne v inotajoch, všetko je predostreté na tácke... Priam ma rozčuľovalo, keď som čítala dodatky typu: „Jinak totiž Slavomír s Ladou vedli svůj hovor samozřejmě polohlasem, aby je ostatní neslyšeli.“ Tak sa do riadkov dostáva množstvo klišéovitosti, množstvo floskúl (prázdnych slov) a redundantných (zbytočných) slov a spojení.

Vedľajšou linkou je aj vzťah medzi Slavomírom a Ladou, ten však vystúpi do popredia len dvakrát – v úvode, keď sa dozvedáme, že Slavomír sa zaujíma o Ladu napriek tomu, že ich vzťahu nie je naklonený ani jeden z ich otcov, a keď v závere autor v snahe pridať do príbehu ešte jeden prvok napätia, necháva zradcami Ladu uniesť. To umožní autorovi ukázať čosi zo Slavomírovho nadobudnutého bojového umenia a navyše záchrana Lady mu ponúkne priestor na to, aby dosiahol otcov súhlas s výberom svoje manželky. A aby som nezabudla, nájdeme tu aj niekoľko obrazov toho, ako tu kedysi žil obyčajný ľud, čomu veril, ako sa nové kresťanstvo prelínalo so starou pohanskou vierou a poverčivosťou, čo si ľudia obliekali a ako sa stravovali. Zároveň sa nezabúda pripomenúť, že Slavomír sa predsa len od veľmožov tej doby odlišoval, lebo nebol taký krutý, ale predchádzala ho spravodlivosť a dobrosrdečnosť, čo spôsobilo jeho náramnú obľúbenosť. Slavomír je presne taký, akého ho čitateľ očakáva. Prekvapiť by snáď mala len šírka jeho vzdelania nadobudnutá v Byzancii a čiastočná znalosť východného bojového umenia. Aj priateľstvo medzi ním a Erikom je postavené na klasickej záchrane života, ktorú mu Erik v závere knihy oplatí.  

Na záver musím skonštatovať, že kniha moje očakávania nenaplnila. Odporúčala by som ju skôr pre mladšieho čitateľa – pre toho by mohla priniesť to, čo sľubuje. Keďže mám za sebou niekoľko dobrých historických detektívnych príbehov, skutočnosť, či si prečítam aj druhý príbeh o zločinoch na Veľkej Morave, ešte zvážim.

 -sa

   

¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ 

Odpoveď autorovi knihy Případ úzké dýky

Vážený pán Stanislav Češka!

Keď som písala tento ohlas, nečakala som, že naň zareaguje sám autor. Prekvapilo ma to, ale na druhej strane to vítam. Zvažovala som, či reagovať osobitne na každú časť uvedeného komentára, ale nakoniec som sa rozhodla reagovať konzistentne na Vaše poznámky v rámci svojho komentára ku knihe.

Vedie ma k tomu niekoľko skutočností, ale tou najvýraznejšou sú slová o vďake za recenziu, ku ktorej ste pridali taký rozsiahly dodatok (v troch častiach). Je to trochu kontraproduktívne, lebo autor, ktorý je podľa mňa zmierený s kritikou (a je za ňu, ako píše, vďačný), nepotrebuje niečo vysvetľovať a dodávať.

Začnem asi tým, že existuje množstvo blogov (stránok, webov...) reflektujúcich na literatúru, na ktorých sa čitatelia vyjadrujú k tomu, aké dojmy na nich prečítané diela zanechali. Mnoho z nich vystupuje pod prezývkou či nickom – ak chcete – a dovoľujem si povedať, že drvivá väčšina ľudí sledujúcich tieto fóra sa o ich skutočnej identite nikdy nič nedozvie. Pre internetovú komunikáciu je anonymita jedným z charakteristických znakov. Aj anonymita autoriek tejto stránky má svoje opodstatnenie a ja si jej výsady s dovolením ponechám. Neviem, či poznáte skutočnú identitu autora ohlasu na Vašu knihu na stránke klubknihomolu.cz, ktorý/á sa skrýva pod nickom Ivča a radšej nebudem špekulovať nad tým, čo viedlo k takému ataku práve na autorky tejto stránky (či skôr na autorku predmetného komentára). Skonštatujem len, že je dobré, že existuje pluralita názorov, je dobré, že sa nám nepáčia rovnakí ľudia, rovnaké veci, že nepočúvame všetci rovnakú hudbu, nemáme radi rovnaké jedlo a nečítame rovnaké knihy. Inak by to bolo smutné.  

Svoj ohlas na knihu nepovažujem za recenziu, tá totiž má svoje presne definované charakteristiky (a tie v mojom ohlase absentujú). Ak však ostaneme pri tomto označení, potom treba podotknúť, že pri recenzii ide o kritický rozbor diela (ten býva zväčša odôvodnený, opretý napr. o odbornú štúdiu, výskum alebo teóriu) a v zásade ide vždy o pohľad toho, kto recenziu píše. Ak ste si, ako píšte, pozreli túto stránku, potom určite neušlo Vašej pozornosti, že nejde o oficiálne recenzie a že sa tu delíme o zážitky a postrehy z čítania kníh. Rovnako ako to, že na tejto stránke sa venujeme aj iným žánrom – a to takým, ktoré nepatria do „čistokrvnej červenej knižnice“. Onen prívlastok „červená knižnica“ snáď môže byť zavádzajúci, ale ide len o odkaz na skutočnosť, že je to sesterská stránka príslušného blogu. Je mylné sa teda domnievať, že som knihu "Případ úzké dýky" zaradila do tohto žánru. Nakoniec spomínaný žánrový rozptyl dokazujú aj iné tituly, ktoré nepatria do ČK – napr. M. Stewart, P. Vaughan-Hughes. 

Dočítala som sa o tom, že tento príbeh vyhral literárnu súťaž, čo bolo zrejme aj podnetom na jej vydanie, a nepoznám porotu, ani kritériá, ktoré sa brali do úvahy. Okrem spomínaného názoru na internete som nečítala žiadnu odbornú recenziu na túto knihu (neviem, či nejaká existuje). Dostatočne pozorne som si však prečítala autorský dôvetok v závere knihy (urobila som tak dokonca dvakrát – predtým, ako som knihu čítať začala, a potom, ako som ju dočítala) a ubezpečujem autora o tom, že to všetko, čo tam je, kvitujem. No zo slov, ktoré ste zverejnili, cítiť akúsi „dotknutosť“, akoby človek, ktorý číta romantickú literatúru, nebol schopný posúdiť žánrovo odlišnú knihu, alebo všetko posudzoval optikou „červenej knižnice“.

V mojej knižnici je množstvo kníh – beletrie, literatúry takej, ktorú nazývame krásna literatúra a aj odbornej vedeckej literatúry – popri tom sa tu nájdu aj tituly, ktoré spadajú pod označenie fantasy a aj ČK, ktorú považujem za relaxačnú alternatívu. Možno práve preto, že sa s odborným textom stretávam denne v práci, keďže pracujem v oblasti vedy (roky, ktoré som tu strávila, už dávno prekročili desiatku). Napísala som niekoľko recenzií na vedeckú literatúru, mám za sebou desiatky posudkov odborných textov či prác. Preto mi nedá nezareagovať na Vašu poznámku: „Autorka recenze si asi nedokáže představit, kolik práce a studia odborných i populárně-odborných materiálů mě vybudování onoho "muzea" stálo.“ – práve naopak, viem si veľmi dobre predstaviť, koľko práce a štúdia stojí človeka vybudovať akýkoľvek text, zvlášť ak je postavený na historických (či akýchkoľvek vedecky preukázaných) faktoch. Ja som však nehodnotila proces vzniku diela, ktoré sa mi dostalo do rúk, ale výsledok (rovnako ako ho nebude hodnotiť žiaden čitateľ). Hoci sa nepovažujem za literárneho vedca, tobôž kritika, odbor, ktorý som vyštudovala, má k literatúre blízko, a považujem sa za zrelého čitateľa s dostatočnou čitateľskou skúsenosťou, schopného selektovať v množstve literatúry, ktorá je dnes k dispozícii. Tento blog či web, nazvite si ho, ako chcete, sa snaží odľahčene priblížiť istú čitateľskú skúsenosť. Je subjektívny, ale keďže sama sledujem pri rozhodnutí o kúpe niektorej beletrie podobné stránky, konštatujem, že pre orientáciu sú podobné postrehy nápomocné. Osobne som rada, ak nájdem ohlas na knihu, o ktorú mám záujem. Mnohé ohlasy zachránili moju finančnú aj časovú dotáciu, hoci si na knihy robím názor predovšetkým sama.

Zámer autora je pri knihe jedna stránka veci, na druhej strane je čitateľovo očakávanie. V istom momente sa tieto dva parametre pretnú. Čitateľ na základe skúseností prirodzene porovnáva. Ja som čakala presne časovo aj areálovo ukotvený príbeh. Nič, čo by sa mohlo udiať rovnako kdekoľvek. A čakala som na obálke presne proklamovanú historickú detektívku, ktorá ako samostatný epický útvar má sama o sebe niesť prvky dobrodružstva, čakala som inotaj, napätie aj logickú dedukciu. Žiadne moderné forenzné postupy, žiaden steampunkový prvok v zmysle, že šľachtic z deviateho storočia náhle vytiahne spoza opasku mikroskop. Nejde o schému, ktorá sa tu v rámci žánru vytvorila. Ide o autorovo uchopenie, ktoré narazilo na moje čitateľské očakávanie. Nič viac a nič menej. Výsledok je zverejnený.

Skutočnosť, že je tu zakomponovaná aj akási (ľúbostná) vzťahová linka nehrá svoju úlohu – nie v tom zmysle, že by mala hrať v príbehu prím, že by mala byť jeho ťahúňom. Spomenula som ju len preto, lebo tam je (ak si všimnete, je označená ako vedľajšia). S plným vedomím toho, že ťahúňom príbehu má byť niečo iné. Knihu by som nehodnotila pozitívnejšie ani v prípade, že by sa v knihe niečo také vyskytlo. Pretože si nemyslím, že množstvo a ohnivosť bozkov sú súmerateľné s čitateľnosťou akejkoľvek knihy. Môžete napísať akúkoľvek scénu v náznakoch a bude hodnotnejšia než explicitný a farbistý opis toho, čo sa deje medzi dvoma ľuďmi pri akte bozku, pretože ho možno práve pre spôsob jeho stvárnenia radšej preskočíte. Ak dáte dvom spisovateľom stvárniť tú istú látku, oba výsledku budú rôzne – tak ako aj nesúhlas sa dá v krátkej replike vyjadriť rôznym spôsobom: „nie, ale kdeže, alečo, čerta...“ a každá z nich čo-to vypovie o tom, kto ju použil. A to platí o akejkoľvek látke, ktorá sa v rámci príbehu stvárňuje. Porovnanie s filmom J. Fosterovej tak nepovažujem za celkom šťastné. Skôr si myslím, že za týmito slovami stojí akási predpojatosť (ona zaznieva v zverejnených slovách, hoci tvrdíte opak) skrývajúca  v sebe presvedčenie, že záujem o romantickú literatúru (inak nazývanú aj ženská či „červená“) je súmerateľný s inteligenčným kvocientom tých, čo ju čítajú. Možno je to pre niekoho prekvapujúce, ale práve predchodkyne takejto literatúry (vo svetovej, ale aj v našej domácej literatúre) sú pevnou súčasťou dejín literatúry a ich romány sa považujú za nadčasové. Samozrejme nie je možné merať rovnako sestry Brönteové či J. Austenovú a všetky súčasné autorky takto označovanej literatúry, ale možno budete prekvapený, aj tu sa dá selektovať a množstvo autorov/autoriek tejto literatúry má vycibrený autorský štýl a ich práca s jazykom je vynikajúca a umelecky hodnotná. A k tomu ešte jedna poznámka – ak by ste sledovali ankety spojené s fórami venujúcimi sa podobnej literatúre, mohli by ste vidieť, že takmer 70 percent ľudí, čo sa do nich zapája, je stredo- a vysokoškolsky vzdelaných. Takže to nie je záležitosť násťročných zamilovaných puberťačiek, ktoré si na knihu nevedia urobiť názor. Možno sa táto literatúra číta práve pre svoj schematizmus – lebo viete presne, čo od nej očakávať. Nakoniec v istom schematizme netreba vidieť len to negatívne. Skrýva sa aj v klasickom kompozičnom románovom oblúku – expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa. Ruský filológ V. Propp svojou teóriou dokázal, že dokonca aj rozprávky sa správajú podľa istých ustálených schém a nikto im to nevyčíta. 

Plne si uvedomujem, že som mala v ruke historický, dobrodružný a detektívny román – tri prívlastky, z ktorých každý vo vzťahu k žánrovému zaradeniu nesie svoje špecifiká. Navyše sa tu pridala ambícia byť dokumentárny a poučný. To všetko v sebe nesie riziko naplnenia či nenaplenia všetkých príslušných charakteristík (a pohľad môže byť tak literárny, ako aj lingvistický). Všetky tieto charakteristiky by sa dali v texte presne odsledovať s vedomím možného žánrového presahu a štýlového kríženia, lebo si uvedomujem, že hranice tu nie sú ostré. Nakoniec literárny text taký je. Autor má možnosť svojho podania, svoju metódu – podať fabulu verne, niečo zmeniť, vynechať, zdôrazniť, pritlmiť... V pozadí je asi otázka, akému čitateľovi sa chce priblížiť. Zákony textovej výstavby sú presné, niektoré prvky ho dynamizujú, iné naopak dej spomaľujú. Je to jednoduchá textová matematika, na základe jazykovej a štylistickej analýzy jednoducho dokázateľná. Dokumentárnosť so sebou nesie aj isté znaky opisnosti a informatívnosti, aj opisov je niekoľko druhov. Významný slovenský jazykovedec J. Mistrík konštatuje, že „text sa znova štylizuje a znova formuluje pri každom posune na ceste od myšlienky až po interpreta“ a aj to, že „interpretácia je zrkadlom štylizácie“ a prijímateľ takým interpretom je. Ide o druh komunikácie, pričom na jednej strane je už spomínaný autorov zámer a len predpokladaný efekt u prijímateľa. 

Konštatujem len to, že v príbehu výrazne do popredia vystupovala opisnosť a pre mňa jednoducho bola prevládajúcim prvkom, rovnako ako opakovaná explikatívnosť na miestach, kde to podľa mňa nebolo potrebné (v pásme rozprávača), najmä v reči postáv na mňa pôsobila zbytočne (rovnako ako redundantné spojenia). Ale netvrdím, že to niekomu nemôže vyhovovať. Ak som použila vo svojom ohlase slovo múzeum, určite nie s dešpektom – ide len o obrazné vyjadrenie toho, ako na mňa príslušné pasáže pôsobili (a mne to jednoducho pripomínalo rekonštrukciu archeologického nálezu). Možno pod vplyvom akejsi deformácie vnímam nielen obsah, ale aj formu. Prosté konštatovanie, že som vo vzťahu k príbehu mala iné očakávania, nemali za úlohu nikoho uraziť. Myslím, že každý čitateľ, ktorý sa rozhodne tento príbeh prečítať, si urobí vlastný názor. 

Čítala som fiktívne príbehy aj faktografické knihy postavené na historickom základe, ktoré písali aj vyštudovaní historici. Aj romány, ktoré sa snažia legendy vyložiť vo svetle historických faktov a zbaviť ich oných legendárnych nánosov (pre mňa hodnotným príkladom je aj tu spomínaná M. Stewartová). Dostali sa mi do ruky aj knihy reflektujúce na Veľkú Moravu –zaujímajú ma možno práve preto, že ich nie je veľa. Kedysi som mala v ruke knihu R. Bednára Byzantínec – mudrc kráľa Svätopluka charakterizovanú ako faktografický román, ktorý sa vzťahuje na veľkomoravské udalosti a opiera sa o staré byzantínske listiny. Aj tu sa autor oprel o solídne historické štúdium. Vyjadril sa k nej L. Zrubec aj literárny kritik J. Roháč, ktorý sa na text díval ako možný čitateľ aj ako kritik a redaktor a okrem iného napísal, že toto dielo víta ako tvorbu historickej prózy popularizujúcu naše dejiny zameranú na mladšiu generáciu, a hoci predpokladám, že autor svoj román primárne nekoncipoval ako dielo pre mladšieho čitateľa, nijako ho tieto slová neurazili.

Už učitelia v škole vedia, že všetko, čo ich žiaci prečítajú, formuje ich čitateľské kompetencie a ich postoj k literatúre ako takej. Zároveň sa akceptuje pluralita názorov, nakoniec ani nás neoslovili všetky diela povinnej literatúry. Ak všetci neoslavujeme Shakespeara, neznamená to, že nemáme žiaden čitateľský vkus. Každý spisovateľ má vo svojej tvorbe diela, ktoré jeho čitatelia prijímajú pozitívne a také, ktoré prijímajú s väčšími rozpakmi či dokonca kriticky. 

Na záver: Ak píšete, že ste si vedomý toho, že ako spisovateľ idete so svojím textom ako s kožou na trh, potom ste určite uzrozumený s tým, že existuje niekoľko typov čitateľov – tí, ktorí po Vašej knihe nesiahnu, lebo taký žáner neobľubujú, tí, čo po nej siahnu, lebo majú historické detektívky radi, či tí, ktorí po nej siahnu zo zvedavosti (lebo ich napríklad zaujal niektorý z prívlastkov tohto príbehu) alebo na odporúčanie a je jedno, do ktorej z predchádzajúcich skupín patria. Výsledok, s akým knihu zatvoria, však nijako neovplyvníte. Každý autor by mal byť stotožnený s rizikom, že ohlasy nebudú len pozitívne a nemal by upierať čitateľovi právo na vlastný názor. Nebyť nad vecou je v tomto prípade na škodu veci.

Prajem Vám, aby ste mali čo najviac čitateľov – sám dobre viete, že o názoroch mnohých z nich sa nikdy nedozviete (a je jedno či to bude názor zrelého čitateľa alebo čitateľa, ktorý svoju čitateľskú linku ešte len hľadá). Skutočnosť, že, ako píšete, máte na svoju tvorbu kladný ohlas (z mojich slov v ohlase je zjavné, že proti historickým faktom nijako nenamietam), Vám veľmi želám, ale nebolo by dobré si to mýliť s pravidlom. Toto je ohlas (chvalabohu) kritickejší, než ste možno očakávali, a aj keď nepredpokladám, že ho pripojíte k tým, čo máte zverejnené na svojej stránke, rovnako Vám a Vašim knihám (aj cyklu detektívok z Veľkej Moravy) prajem všetko dobré.

Sandra 

¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ 

Zločiny na Velké Moravě:

1. Případ úzké dýky (Moba, 2012) 

2. Případ podivného gombíku (Moba, 2013) 

3. Případ hrozničkové náušnice (Moba, 2013) 

4. Případ nitravské mince (Moba, 2014) 

5. Případ zrazeného krále (Moba, 2015) 

6. Případ kněze z Bojné (Moba, 2015) 

7. Případ forchheimského rádce (Moba, 2016) 

8. Případ holasické lásky (Moba, 2016) 

9. Případ podezřelého arcibiskupa (Moba, 2017) 

10. Případ českého knížete (Moba, 2018) 

11. Případ tajemného lukostřelce (Moba, 2019) 

12. Případ uprchlého biskupa (Moba, 2019) 

13. Případ mrtvého krále (Moba, 2020) 

14. Případ rozvaděných bratrů (Moba, 2021) 

15. Případ ukradené soli (Moba, 2022) 

16. Případ zlomeného meče (Moba, 2023) 

¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥ ¥

 

 

________________________________________________________________

 http://www.stanislavceska.cz/

 

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Prehľad komentárov

Za svobodu názoru

(Čtenář, 9. 4. 2013 8:20)

Vyjadřuji obdiv Sandře za její rozbor a přesné postřehy i za věcný tón reakcí. Věnovat tolik času a slov tak špatné knize, to chce už nějakou trpělivost a odhodlání. Navíc, odborný zájem a erudovanost recenzentky alespoň zamezila tomu, aby autor dále rozvíjel své sebestředné samochvály. A pro potenciální zájemce o tituly pana Češky: jeho "román" patří zcela jistě mezi nejhorší knihy, které jsem z oblasti beletrie za posledních deset roků četl. Bez dlouhých řečí - škoda papíru i času.

Re: Za svobodu názoru

(Sandra, 27. 4. 2013 12:06)

Ďakujem za podporu. Chvíľu som si myslela, že by som mala byť zhovievavejšia, ale myslím si, že veľa z nás má za sebou priveľa textov na to, aby zhovievavá bola.
Uvedomujem si, že každý má právo na obhajobu a rozumiem aj tomu, že autor sa na svoju knihu díva ako na svoje "dieťa". Prijať kritiku je asi zložité, ale každá obhajoba by mala stáť na, pokiaľ je to možné, vecných argumentoch, nie na pocitoch a nemala by byť útočná. Na druhej strane ma autorova reakcia aj trochu mrzí - ale nie kvôli mne. Vnímam to totiž ako istý prejav toho, ako si svojich (aj potenciálnych) čitateľov váži... Každý nech si urobí názor sám.
Chcela som dať šancu ďalšej časti jeho detektívnej sérii, chcela som zistiť, či sa skutočne posunul ďalej a či ďalšia časť je skutočne iná, ako píše (o štvrtej časti) sám autor. V tejto chvíli ešte neviem, ako sa rozhodnem, možno časom...

Vážený pán Stanislav Češka,

(Sandra, 13. 3. 2013 21:22)

svoju odpoveď na Váš komentár vzhľadom na jej dĺžku zverejňujem ako dodatok k svojmu ohlasu na knihu.

Reakce na článek o mé knize "Případ úzké dýky" - 3.část

(Stanislav Češka, 10. 3. 2013 11:32)

Pokud by se jednalo o detektivku a la úklady Rastislavovy odmítnuté milenky na královském dvoře, vypadala by kniha jinak a obsahovala dramaticko-romantický příběh plný intrik, vášně a úkladů. Já však i v knize popisovaným pátráním chtěl reflektovat realitu tehdejší doby. A jen tak mimochodem, kriminální příběh typu, že vraha znáte, či alespoň tušíte, není nic neobvyklého a vyskutuje se poměrně často.
Tolik tedy mé vyjádření k vaší recenzi, za kterou jsem však v každém případě vděčný. Vždy totiž přemýšlím nad tím, co mi kdo k mému psaní říká.
A maličkost na závěr. Pokud provozujete takový server, který se kriticky vyjadřuje k vydaným knihám, je to chvályhodné, avšak nemělo by se tak dít anonymně. Stejně jako autor "jde se svojí kůží na trh", měli byste tak činit i vy a nepracovat někde z "tajemného příšeří internetových sítí". Omlouvám se, jestli jsme se špatně díval, nějak jsem však nenašel, kdo je ona "-sa" podepsaná pod recenzí mé knihy.
Vše dobré Vám přeje
Stanislav Češka
Web: www.stanislavceska.cz
Facebook: http://www.facebook.com/StanislavCeska

Reakce na článek o mé knize "Případ úzké dýky" - 2.část

(Stanislav Češka, 10. 3. 2013 11:30)

Tady bych si dovolil malé odbočení. Včera jsem se náhodou díval na blu-ray disk s filmem J. Fosterové "The Beaver" (v Česku uváděném jako "Pan Bobr" na Slovensku "Bobor"). V hlavní roli muže stiženého depresemi, který je léčí pomocí maňáskové loutky plyšového bobra, exceluje výborný M. Gibson. Ten potom v bonusech říká: "Pokud by tuto látku točil někdo jiný jak Jodie, udělal by z toho kašpárkové divadlo a vydělal určitě víc peněz." Je to proto, že příběh filmu je nejen veselý i dojemný, avšak také velice realisticky vykreslule průběh tak vážné nemoci, jakou deprese je. Pokud by tento aspekt filmu J. Fosterová nechala stranou, určitě by to prospělo koukatelnosti filmu. Ovšem co se týká jeho opravdovosti...?
Podobně tomu je i u mých příběhů. Také bych rád nejen pobavil, ale i (pokud možno) nenásilně vylíčil a zpopularizoval tehdejší dobu. Je samozřejmě otázka, jak tento aspekt v příběhu vybalancovat. Věřte mi však, že nad tím přemýšlím a čtvrtá kniha této série, kterou právě píši, je určitě trochu jiná, jak ta první, vámi recenzovaná. V každém případě však nechci a nebudu zcela programově psát romány, které budou podobné, jako je většina ostatních v tomto žánru (včetně těch zmiňovaných na vašem webu). Což, jak znovu opakuji, vůbec neznamená, že bych se na takovou literaturu díval s despektem, či ironií. To v žádném případě!
A co se týče vámi kritizované "jednoduchosti příběhu" a toho, že (třeba) "Slavomír a Erik vlastne len prechádzajú medzi dvoma či troma miestami, pričom svoju cestu často merajú len preto, aby si s obyvateľmi príslušných miest vymenili sotva pár viet". Napsal jsem dobrodružnou detektivku z 9. století. Příběh, který je založený na skutečných událostech té doby a je psaný tak, aby se v té době mohl udát podobně, jak jej popisuji. Takže se nejedná o oslňující, logicky perfektní autorovu fabulaci, nýbrž o to, co v normálním životě mohlo nastat. Stajně tak reáliím té doby odpovídá, jak tehdejší "detektiv" mohl pátrat. Tehdy nebyly žádné forenzní laboratoře, kriminalistická databáze při královském paláci na Veligradu, telefonní či telegrafické spojení, otisky prstů, rozbory krve... Tehdejší vyšetřovatel nemohl dělat nic jiného, než co provádí Slavomír s Erikem - pozorovat, vyptávat se, pokud to bylo třeba, tak sednout na koně a jet třeba z Mikulčic do Starého Města. Tam se zase vyptávat, případně dotyčného varovat. A pokud předvídal přepadení, které se událo, jak čekal, nevidím na tom nic špatného. Tedy to samozřejmě v případě podobného příběhu, jaký popisuji v knize. Jedině snad, uznávám, je poněkud idealizovaná postava Slavomíra. Jenže třeba takový Karel IV. měl o pár století později podobné kvality. Takže to zase přílišná idealizace není.

Reakce na článek o mé knize "Případ úzké dýky" - 1.část

(Stanislav Češka, 10. 3. 2013 11:28)

Především bych chtěl autorce článku poděkovat za její podrobný rozbor. Sice nebyl příliš příznivý, nicméně bylo vidět, že nad knihou přemýšlela. A to docela dost.
Takže - trošku jsem se rozhlédl po tomto webu. A mám ten pocit, že tu došlo k malému nedorozumění. Já svoje knihy nepíši tak, aby patřily do "Červené knihovny". Nemají jí to být ani čistě romantické příběhy, ani fantasy příběhy v historickém hávu, ani historické (ať už detektivky, či nikoliv) romány, kdy si autor osvojí pár základních historických faktů, na které potom naroubuje příběh, který se klidně může odehrávat ve starém Egyptě, na středovékém anglickém sídle nebo třeba v rudolfinské Praze.
Aby bylo jasno - nic proti takové literatuře nemám, nic nemám proti jejím čtenářům a jistě je naprosto v pořádku, že se takové romány píší, čtenáři je čtou a líbí se jim. Osobně bych si dovolil konstatovat, že takovým románům fandí i ta (ti), kdo píše(í) na tento server.
Opakuji, je to naprosto v pořádku, mé "Zločiny na Velké Moravě" však takové zcela úmyslně nejsou a ani nemají být. Já se snažím (jak se mi to daří, musí posoudit čtenáři), spojit dobrodružně-detektivní příběh s dokumentárně-reálným pohledem (to se mi povedla hrozná formulace, že ano?) na tehdejší svět. Proto je tam to v recenzi s jistým despektem zmiňované "muzeum".
Autorka recenze si asi nedokáže představit, kolik práce a studia odborných i populárně-odborných materiálů mě vybudování onoho "muzea" stálo. Samozřejmě sleduji reakce čtenářů ve svém okolí a musím říct, že můj důraz kladený na historické fakty je přijímán (alespoň zatím) kladně. Asi proto, že knih, kde je historie "nahozena v náznaku" je spousta. Knih, jako jsou ty mé, však mnoho není. Uznávám, že čtivosti příběhu by asi víc pomohl popis ohnivosti polibku Slavomíra a Lady, nebo intrik zrádné Rastislavovy milenky v příšeří královského paláce, případně nějaké nadpřirozeno v temnu lužních lesů kolem řeky Moravy. Něco takového bych asi dokázal napsat a vy byste mě možná pochválili, zcela vědomě jsem to však neudělal.