Malováno krví
Malováno krví Pip Vaughan-Hughes
Třetí pokračování série s Petrokem z Aunefordu. Petroc obchodem s relikviemi neskutečně zbohatl, ale místo toho, aby si užíval nově nabytého bohatství, vrhá se se svými druhy z lodi Kormorán do víru křížové výpravy proti katarům, které se francouzský král Ludvík IX. rozhodl ohněm a mečem vyhladit. Do boje si berou i svoji nejcennější relikvii - plátno s posmrtným otiskem těla ukřižovaného Ježíše.
Petrokův přítel a rádce, kapitán de Montalhac, se spolu se zbývajícími obránci stahují do pevnosti Montségur, kde se chtějí do posledního muže bránit útokům armády křižáků, kterou proti nim král Ludvík vyslal.
Mezitím po celé jižní Francii hoří hranice s katarskými kacíři a ta největší se chystá na úpatí Montséguru. Podaří se Petrokovi zachránit přítele před jistou smrtí? (BB/art, 2010)
+ + + + + + + + +
Kdesi som na internete čítala krátku čitateľskú kritiku prvého či druhého dielu tejto série. Čitateľ/ka sa nevyjadril/a pozitívne o historickom pozadí knihy (napr. že autor nepoužíva historické názvy jednotlivých miest, v ktorých sa dej odohráva), o časovom rozložení medzi jednotlivými udalosťami či dokonca o jazyku mladého Petroca. Musím povedať, že s touto kritikou nesúhlasím z niekoľkých dôvodov: jedným je skutočnosť, že Pip Vaughan-Huges študoval na londýnskej univerzite stredovekú históriu (informácie o ňom sú skromné, ale toto sa dá nájsť) a na jeho knihách je to vidieť, okrem toho na konci každej uvádza krátke poznámky k postavám a udalostiam, s ktorými pracuje; druhým dôvodom je, že kniha je fikciou – sám autor to nijako nepopiera, to nakoniec potvrdzuje aj žáner (nie je to historiografia; nepomenovanie miest historickými názvami môže mať tiež niekoľko dôvodov – jedným z nich je otázka prekladu, ale to je na inú debatu) a je to jeho interpretácia toho, čo sa mohlo, resp. by sa mohlo stať uprostred známych udalostí, a ani on nerieši dejinné otázniky jednoznačne, nakoniec na takúto fikciu má právo; v neposlednom rade – ak ide o spisovateľovu prácu s jazykom – už som to písala predtým, považujem ju za výbornú (ide o sériu, dej v nej nestagnuje a postavy samé sa vyvíjajú; dokonca aj ich jazyk odráža ich charakter, v jazyku samotného Petroca je vidieť jeho vývin, zrenie od mladistvých čias po dospelosť; na začiatku je ustráchaným novicom, ktorý o svete okolo seba nevie veľa, nepozná veľa jeho negatívnych stránok, je naivný; postupom času ho udalosti vytrhnú z toho idealizovaného sveta a ukážu mu pravú tvár tých, čo držia v rukách moc; tento svet je komplikovaný, nie je ľahké v ňom prežiť, ale jemu sa to darí). Toto sú veci, ktoré pre mňa vytvárajú vydarený príbeh, napínavý a pútavý, so sympatickým hlavným hrdinom, ktorý ho dôstojne drží pokope.
Dlhší úvod k svojim riadkom o pokračovaní Petrocových dobrodružstiev (hoci toto slovo nevystihuje celkom presne to, čím prechádza, pretože množstvo udalostí, uprostred ktorých sa ocitá, nenesie ten pozitívny náboj, ktorý slovo „dobrodružstvo“ vyjadruje) som si dovolila, pretože som to považovala za potrebné. Uvedomujem si aj to, že to napovedá o mojom pohľade na celú sériu, ktorá je stále v zásade pozitívna, takže ani na tento diel sa neznesie prúd kritiky. Ale už prejdem k samotnej knihe...
Petrocova cesta je ukotvená v časoch „križiackych“ výprav (pravé križiacke výpravy sa týkali len oslobodenia Svätej zeme) nasmerovaných do Európy proti katarom alebo albigenským kacírom na juhu Francúzska. V pozadí tu stojí aj oná inštitúcia inkvizície zrodená v rámci dominikánskeho rádu (išlo o potvrdenie pápežského vplyvu a najmä o boj proti alternatívnej viere stojacej v ostrej opozícii k mocenským prostriedkom katolíckej cirkvi, sympatizantov si získali zrejme vďaka uprednostňovaniu chudoby a odmietaniu materializmu; že popri tom išlo aj o konfiškáciu nezanedbateľného majetku asi netreba zdôrazňovať). Križiacke výpravy trvali niekoľko desiatok rokov a padlo im za obeť niekoľko miest (nehovoriac o ľuďoch). Posledným hradom, na ktorom hľadali katari záchranu, bol Montségur, ktorý padol v roku 1244 (hutne sa kataroch dočítate napr. v knihe Gordona Napiera Vzestup a pád templářských rytířů).
Kým sa však Petroc dostane na toto osudové miesto, urazí nejeden kilometer naprieč celým kontinentom a prejde dosť času. Príbeh začína vo Francúzku, kam sa Petroc oblúkom vracia cez Britániu. Podnetom na Petrocovo zapojenie do udalostí je snaha Ľudovíta IX. získať – popri tom, čo už získal – tú najcennejšiu relikviu súdobého sveta – známu ako Turínske plátno. A keďže Petroc o nej vie viac, než by chcel (napr. to, že ju vlastnia katari, veď ju sám vyniesol z Farolskej kaplnky), je v jeho záujme udržať zdanie nedosiahnuteľnej chiméry. Ako vynikajúci obchodník z relikviami je poverený zistiť, či taká relikvia v skutočnosti existuje a získať ju. No tu naráža na prvý – zďaleka nie jediný – problém. O vzácnu relikviu nemá záujem len Ľudovít. Keď ho navyše opäť sprostredkovane poverí misiou aj sám kapitán Michel de Montalhac, znova sa zaplieta do vysokej politickej hry.
V pozadí je niekoľko udalostí – najmä však snaha samostatného Languedocu odolať presadzovaniu práv francúzskeho severu zhmotnená v snahách Raimonda z Toulouse vybudovať alianciu. Táto snaha smeruje až na londýnsky dvor, kam je Petroc vyslaný. Do hry vstupuje aj Henrych III. Anglický a Richard z Cornwallu, po boku ktorých vstupuje v roku 1242 do vzbury proti Francúzsku. Na londýnskom dvore je Petroc konfrontovaný ešte s jednou osobou výrazne presadzujúcou svoje záujmy, a to dokonca bez ohľadu aj na záujmy vlastných synov – kráľovnou Isabelou, ktorá prejavuje o spomínanú relikviu rovnako výrazný záujem a je jej jedno, akými prostriedkami ju získa. Z mandylionu sa stala relikvia, o ktorej si už spievajú vrabce na streche a všetci sa za ňou idú utĺcť. Jediná relikvia, ktorú členovia spoločnosti Kormorán darovali zadarmo, vyvolala prazvláštne šialenstvo.
Dostať sa ku kráľovi nie je jednoduché. Petroc vyhľadáva pomoc svojej bývalej manželky, dnes lady Agnes, ktorou nie je nikto iný ako Leticia. Oná Leticia, ktorá mu svojho času pomohla vo Farolskej kaplnke a aj v úsilí dostať sa z Konštantinopolu. Ich manželstvo stroskotalo. Aj vďaka Petrocovým obchodom. Teraz sa vo svojej snahe musí dokonca vybrať do svojho rodného kraja. Na miesto, na ktoré sa snažil všetky tie roky zabudnúť. Udalosti, ktoré ho vytrhli z naivity, sa stali legendou. Je z neho štvanec, netvor, ktorý vyvoláva v okolí hrôzu. Ale Petroc poznáva kraj svojho detstva a chvíľu zvažuje, že by sa sem predsa len dokázal vrátiť. Dartmoor, devonský kraj si na jeho ceste k Richardovi našiel znova kľúč k jeho duši, chvíľu netúžil po inom, len sa sem vrátiť. No toto nie je jeho osud... Oveľa neskôr, keď si na to spomenie, si uvedomí, že na rozdiel od kapitána či Gillesa, ktorým viera nahrádzala stratený domov, už nemal v čo veriť.
Práve vďaka ceste do rodného kraja sa znova stretáva s biskupom z Belacesteru – ten má rovnako eminentný záujem o tajomnú relikviu a Petroc si znova musí uvedomiť silu muža, vďaka ktorému musel zmeniť celý svoj život – a vďaka tejto ceste sa nechtiac stane členom križiackej výpravy. Počas bitky pri Taillerbourg a Saintes sa z neho náhle stáva Richardov rytier, sir Petroc Čierny pes, paradoxne práve vďaka tomu, že zachráni biskupa z Belacesteru. Vazalstvo Richardovi predznamenáva udalosti poslednej časti série. Ako dobrovoľný vojnový zajatec sa Petroc môže opäť stretnúť s kapitánom Montalhacom a jeho cesta pokračuje. Petroc vie, čo je to byť slobodný a nikto z tých, čo vládnu svetu, jeho slobodu nemôže pochopiť. Nakoniec už niekoľko rokov je jeho úlohou v tom nepriaznivom a pohnutom čase oklamať smrť a ostať nažive. Tak ako to roky robil aj kapitán Montalhac. V tomto mene uzatvárajú dohody aj s nepriateľmi a vlastnými prenasledovateľmi. Skladajú sľuby vernosti, ktoré možno nebudú dodržané. Zaväzujú sa na misie, ktorých koniec vôbec nie je istý. Hľadajú miesto, kde sa chtivosť a dôverčivosť delia o rovnakú peňaženku a potom sa dajú do práce. Petroc zisťuje, že nie je jediný, koho hľadaním mandylionu poveril Ľudovít – je tu aj dominikán páter Ondrej, s ktorým sa Petroc už stretol a vďaka ktorému sa podarí ohrozeným katarom včas utiecť na Montségur. Mandylion má veľkú moc, no neprináša radosť, lebo je svedectvom utrpenia.
Raimond z Toulouse je voči „dobrým kresťanom“ tolerantný. V podstate ich na svojom území chráni, ale uvedomuje si, že ak do jeho krajiny vtrhne Francúzsko, situácia sa zmení. Prehra, potlačenie vzbury otvára dvere inkvizícii a lénny pán z Toulouse už katarov chrániť nebude môcť, hoci chránení nie sú už dávno. Keď na čele Ríma stane nový pápež, Raimond získa čiastočné odpustenie (pápež ho zbaví jednej exkomunikácie), no Francúzi okupujúci jeho zem ostávajú.
Mnohí považujú Montségur sa nedobytnú pevnosť a obliehanie hradu je dlhé. Napriek dobrému zásobeniu sú všetci vyčerpaní, ale odhodlaní. Držia sa statočne, no potom príde zrada a na Vianoce sa na Montségure história píše krvou. Časti opisujúce prielomovú bitku sú krátke a skratkovité ako spomienky človeka snažiaceho sa zachrániť si v bojovom virvare život. Vnímajúceho len svoje bezprostredné okolie. Človeka, ktorého svet sa scvrkol len na jediný cieľ. Povedané Petrocovými slovami: „Po tomhle rozhovoru mi v paměti uvízly už jen zmatené fragmenty vzpomínek, vyryté uvnitř hlavy jako zoufalé kresby odsouzenců na zdech vězeňských cel. Na některé věci jsem se pokusil zapomenou, jiné jsem si chtěl zase zapamatovat, ale nakonec zbyly jen tyhle útržky.“
Keďže je kapitán Montalhac zranený a vzácna relikvia musí opustiť hrad, je Petroc po roku a troch mesiacoch nútený odísť. Počas tej doby sa z neho stal vojak a teraz sa musí vrátiť k tomu, na čo už takmer akoby zabudol. Tu autor využil legendu o spojení katarov s grálom a s tradovaným príbehom, že práve grál ukrývajúci sa na Montségure noc pred napadnutím odniesli dvaja tajomní muži pod rúškom tmy na neznáme miesto. Ochrana mandylionu, rozhodnutie, komu ho predať, je zaväzujúce. Petroc si uvedomuje, že všetci v malej skupine, ktorá bola poverená odniesť mandylion, sú udalosťami na Montségure poznačení. Osudovosť a skutočnosť, že jeho cesta pokračuje ďalej a pravda, ktorú nikto nevyriekne nahlas – že sa už s nikým z tých, čo tu zanecháva, nikdy nestretne, umocňuje Petrocovo lúčenie s Gillesom. Toho k Montséguru pripútala viera, je celkom iný, ako ho Petroc poznal, keď mu kedysi dvakrát zachránil život – prvýkrát ešte na začiatku jeho cesty po boku kapitána a druhýkrát, keď ho naučil bojovať.
Počas odchodu z Montséguru sa rozvíja ďalšia dejová linka – v tomto prípade vzťahová. Tento priestor umožnil autorovi zblížiť postavu záhadnej dievčiny Iseldy de Rosers, ktorú niekoľkokrát Petroc prchavo stretne či zahliadne na Montségure. Tajomstvo okolo nej sa uchováva pomerne dlho – hoci čitateľ ho tuší. No autor ho necháva vystúpiť do popredia postupne, lebo Iselda si od všetkých drží odstup. Vyvrcholí práve vďaka ceste do Marseille, počas ktorej si Petroc všimne dôvernosť vzťahu medzi Iseldou a kapitánom a hoci tomuto vzťahu nerozumie a na podivné pocity nemá dôvod, predsa sa v ňom zobudí čosi ako žiarlivosť. Vysvetlenie prichádza od kapitána tesne predtým, než všetkých opustí. A jeho spoveď zaväzuje Petroca na ďalšiu misiu. Koniec príbehu je obrazom, v ktorom sa zrkadlí celá Petrocova doterajšia cesta, so všetkými stratami – z pôvodnej posádky Kormorána ostali len traja. Otázka znie, kam ich povedie tá ďalšia...
Autorov dar sugestívne opísať nielen udalosti, ale aj prostredie okolo sa prejavuje aj tu. Sympatické je, že sa nezdržiava zdĺhavým opisom Petrocovho presunu z miesta na miesto (a Petroc urazí poriadne kilometre), pokiaľ sa na príslušnej ceste nevyskytne čosi, čo má na vývoj udalostí, alebo na samotného Petroca, nejaký vplyv. V takom prípade stačí poznámka, že na príslušné miesto dorazil napr. na začiatku jari alebo o dva týždne. A to v množstve ďalších udalostí stačí. V Petrocovej mysli prebleskujú aj spomienky na to, čo sa stalo už dávno – vyvolávajú ich osoby, rozhovory, ale aj miesta (napr. keď sa na anglickej misii vracia do svojho rodného kraja).
Autor nachádza priestor aj na Petrocov svet. Na jeho opätovnú konfrontáciu vlastnej niekdajšej viery so všetkým, s čím sa počas dlhých rokov stretáva a čo vidí. Sympatické je, že príliš nemoralizuje, hoci sa – ako väčšina kníh sledujúcich toto obdobie – nevyhýba poukazu na praktiky vtedajšieho kresťanstva či skôr túžbe po moci odetej do zbožného rúcha v mene ochrany pravej kresťanskej viery. Zjavne je potrebné tieto veci vnímať ako fakt pohnutej a ponurej stredovekej doby (táto kulisa možno býva v podobných príbehoch klasická, či dokonca archetypálna). Petroc vníma svoju zmenu a uvedomuje si, že Boh, ktorému chce veriť, sa nepodobá žiadnemu z ľudských bohov. Sám konštatuje, že kedysi veril cirkvi, ale takmer kvôli tomu umrel a kvôli nej stráca aj priateľov (napr. Gillesa). Veril aj v moc, ale vykľulo sa z nej svinstvo. A na inom mieste, keď sa snaží vysvetliť si, prečo napriek tomu, že mohol, neopustil svojich priateľov, ktorí sa uchýlili do obliehanej pevnosti, si zasa priznáva, že čím viac premýšľal o možnosti návratu do Benátok, tým viac si uvedomoval, že domovom nie sú štyri steny a zem, ale priatelia. Pretože oni predstavujú jediný skutočný domov, ktorý naozaj vlastní. A tu príbeh naberá aj iný rozmer – je vlastne aj hľadaním pevného miesta samotného hlavného hrdinu.
Záverečné hodnotenie vystihuje výšku požiadaviek, ktoré na príbeh vďaka autorom postavenej hranice mám. Verím, že ani posledná časť o Petrocovi nesklame.
-sa
