Kostnice
Kostnice Pip Vaughan-Hughes
Kdo získá největší poklad, jaký na zemi kdy existoval? V temnotách Evropy třináctého století jej představují relikvie ukryté v malé kapli v troskách rozbořené Konstantinopole. Kristova trnová koruna, oštěp, kterým mu římský setník Longinus probodl bok, část kříže, na kterém byl ukřižován a mnoho dalších ostatků, jejichž cenu nelze vyčíslit pozemskými statky. Naším průvodcem je opět bratr Petroc, který se ovšem již definitivně vzdává naděje na život v církvi. A stejně jako v předchozím románu, i nyní se jeho osudy spojí s osudy lovce relikvií kapitána de Montalhaca, který jej vtáhne do svého světa. Petrokovu cestu však hned na počátku poznamená tragédie. Žal a smutek však nejsou ochranou před hamižností a touhou po bohatství. A kapitán de Montalhac potřebuje Petrokovu pomoc, protože kolem vzácných relikvií, které touží získat, krouží další a další dravci. Petroc se ocitne v samém středu bouře, která ho vytrhne z Londýna a přes benátské nevěstince ho zažene až do trosek zbořených paláců Konstantinopole. (BB/art, 2012)
+ + + + + + + + +
S Petrocom sa stretávame po dvoch rokoch. Prichádzajúc do Londýna sa teší zo spoločnosti nielen priateľov z Kormorána, ale predovšetkým z prítomnosti Anny Dukiny. Príjemné spoločné chvíle však netrvajú dlho. Krátko nato, čo Annu zastihne podivný list odhaľujúci jej skrytú identitu, ktorého pisateľ je neznámy, prichádza Anna podivným a kruto krátkym spôsobom o život. To uvrhne Petroca do už známeho stavu podivnej melanchólie, v ktorej stráca kontakt so svetom, podlieha podivnej horúčke, ale našťastie má pri sebe priateľov, ktorí nie sú ochotní sa na jeho agóniu iba nečinne prizerať.
Vykúpením je preňho nová misia. Kapitána totiž vyhľadá Balduin de Courtenay (latinský cisár, konštantínopolský panovník) a potvrdzuje domnienku o existencii veľkého, ak nie najväčšieho pokladu kresťanského sveta. Zvláštna ponuka sa mení na pozadí politických okolností na misiu, ktorou kapitána Kormorána poveruje sám pápež. Kapitán si uvedomuje všetky pozitíva a predovšetkým negatíva takého poverenia. Ako sprostredkovateľ obchodu so vzácnymi relikviami môže veľa získať, ale aj stratiť.
Príbeh postupne prostredníctvom Petroca odkrýva aj ďalšie tajomstvá kapitána Michela de Montalhaca, muža, ktorý pozná najvplyvnejších a najmocnejších sveta. Muža, ktorý však musí chrániť nielen svoju posádku, ale aj sám seba. Muža, ktorý si uvedomuje, že odkrytie jeho tajomstiev môže znamenať skazu, lebo sám balansuje na tenkom ľade. Ako vstúpenec prenasledovanej cirkvi katarov je sám blízko smrti, lebo sa pohybuje až príliš blízko inkvizície. A tá sa môže skrývať kdekoľvek, aj za maskou príjemného opáta. Petroc si cení kapitánovu dôveru. Je ochotný sa učiť. Poveria ho novými úlohami a je rozhodnutý nesklamať dôveru, ktorú doňho vložili.
Autor kombinuje kokteil z dobrodružstva, záhady, mystéria, napätia, intríg, politických machinácií a historických faktov. Jeho rozprávanie nestráca nič na sugestívnosti. Petroc sa nehrá na hrdinu, dostáva údery, má strach, neoplýva nezlomnou istotou, vie byť prchký, ale aj veľmi vnímavý. Práve preto, že prešiel strastiplnú cestu z čias naivného novica a po udalostiach v Balecasteri, ktoré tak osudovo zasiahli do jeho osudu a zrodili nového Petroca, stále zreje. V podstate sa rovnako stáva utečencom, doma ho považujú za Veľkého psa, nesmiernu beštiu, diabla, vraha, preto sa rodí Petrus Zennorius, no pre všetkých ostáva Klapkou.
Petroc vníma všetko, čo sa okolo neho deje. Jeho pohľad je často odľahčený prekvapujúcim humorom na tom najneočakávanejšom mieste. Spôsob, ako sa vyrovnáva so strachom a často hraničnými situáciami, je viac než úsmevne autokritický – veď posúďte Petrocovo zhodnotenie vlastnej situácie a vlastného rozpoloženia na audiencii u pápeža: „Pokusil jsem se o poněkud servilní smích, ale podařilo se mi vyloudit ze sebe pouze zvuk, který připomínal havrana stiženého zácpou.“
Do hry vstupuje aj podozrenie Horsta, bývalého nemeckého rytiera (ktorý učí Petroca jazdiť na koni), že Anna nezomrela náhodou, ale kôň, ktorý jej uštedril ranu do hlavy – vojnový kôň, tak urobil na pokyn svojho jazdca. A Petroca začína prenasledovať otázka, kto a prečo mal záujem Annu zabiť. Ani tu Petroc neostáva bez strát. Annina smrť ho prenasleduje takmer celým príbehom. Okrem Anny prichádza aj o Horsta, a napriek krátkemu stretnutiu s kapitánom, je v podstate do vôd udalostí hodený sám.
Stredoveký svet sa tu nevykresľuje v jednoliatych farbách, nič nie je čierne alebo biele, sú tu farby z celej škály palety – od najtemnejších (lebo stredovek taký je) po najžiarivejšie. Rím (aj ďalšie mestá) predstavuje prototyp kozmopolitného miesta plného tolerancie, ale aj mesta s odvrátenou tvárou. Pohľad na súdobý svet je skrytý v krásnom obraze vyjadrenom slovami kapitána Montalhaca – svet okolo je ako prúd, ktorý sa rozovrie, aby vás pohltil, keď ním prechádzate a znova zavrie plynúc svojím vlastným tempom, akoby ste tu nikdy neboli. Rím je postavený do opozície s Konštantínopolom, tak ako opozitne je vykreslené aj dobové politické pozadie sveta rozdeleného na franský a grécky, pápežský a cisársky. Konštantínopol je vytrhnutý z rúk Grékov, spustošený a ponížený, už len s chabými zdrapmi dôkazov o jeho nebývalej sláve. A tento priestor zasa stojí v ostrom kontraste s vtedajším najbohatším svetom – Benátkami. Majstrovstvo autora vyráža z každého riadku. Čitateľ cíti pach zatuchnutých chodieb, starých kostolov, vníma spustošený priestor palácov, množstvo detailov vytvárajúcich esprit celého príbehu umocnených Petrocovým vnímaním, ktorý oplýva nutnou dávkou nadhľadu. Tento nadhľad bravúrne oživuje riadky a mnohé výroky možno považovať za dôkaz autorovho literárneho talentu (neopomínajúc chválu prekladu) 
. Drobností umocňujúcich ten pocit z príbehu odohrávajúceho sa za riadkami, ktorý umožňuje predstaviť si skutočnosti, ako je špina uličiek, zničená omietka na stenách alebo chuť hliny usadenej v džbáne pochybného vína, lepkavosť krvi zaschínajúcej na šatách útočníka, ktorý sa pokúšal o Petrocov život, či dokonca pachuť krvi jeho vlastnej, stekajúcej mu zo zlomeného nosa dolu hrdlom.
Ukazuje sa, že na misii, ktorou je poverená posádka Kormorána, má záujem priveľa ľudí (kríži sa tu mnoho osobných aj politických záujmov). Jednoducho vyzerajúca úloha – odovzdať list od pápeža a na základe jeho poverenia sa postarať o transakciu, ktorej cieľom je výmena svätých relikvií za výrazný obnos peňazí – sa však mení na život ohrozujúcu misiu. Petroc sa vydáva navigovaný svojimi priateľmi z Ríma cez Konštantínopol do Benátok. Sám je pritom v ohrození života zo strany Benátčanov, ktorí chcú jeho misiu prekaziť. Ponechaný sám na seba, tušiaci ohrozenie a čeliaci mu s neskrývanou dávkou strachu. Vždy je mu však naporúdzi aj podivná náhoda, ktorá mu často pomôže vyviaznuť zo situácií, v ktorých mu ide doslova o krk.
Petrocov príbeh oživuje spleť ďalších rôznorodých postáv. Zvláštna postava Michaela Scota, ktorý sa podujme Petroca vyliečiť z jeho duševných bôľov spôsobených predovšetkým Anninou stratou. Ale aké sú jeho skutočné pohnútky? Ak sa sám objavuje za podivných okolností a rovnako podivne vplýva na Petroca? A objaví sa v tej správnej chvíli. Rovnako sa v príbehu objaví nový Kervezey, tento raz v podobe Nicholasa Queriniho, rovnako surový, vedomý si svojej moci, bezohľadný a neľútostný. Člen najvplyvnejšej rodiny v Benátkach, sledujúci vlastné ciele. Petroc napriek svojej osamotenosti na tejto ceste nachádza spojencov, ktorí mu pomôžu v úzkych (najvýraznejšie je to práve Michael Scot, ale je tu aj postava Leticie, odvrhnutej Queriniho družky a mnoho ďalších, vďaka ktorým nakoniec naplní svoju misiu a dokonca zachráni svojho kapitána).
Petroc nie je neomylný a za svoje omyly často platí nepeknými ranami. Je to postava, od ktorej vedome neočakávate zázraky, a predsa mu riadenie okolností alebo obyčajná náhoda dokážu zachrániť holú kožu. A čitateľ mu onú náhodu bude priať, lebo žiadna z tých náhod nie je neuveriteľná. Petroc sa mnohokrát dostáva do úzkych, a čitateľ napriek vedomiu, že je hlavnou postavou aj nasledujúcich dielov série, bude jeho obavy o život prežívať spolu s ním. Celé prenasledovanie, beznádejné i nádejné pokusy o únik z dosahu vykonávateľov Queriniho samovôle a bude s napätím očakávať spôsob, ako sa mu podarí vyvliecť zo sťahujúcej sa slučky. Beznádej i bolesť, odhalené kruté tajomstvá, pozadie udalostí, čo tak nemilo zasiahli do Petrocovho života v ňom dokážu vyvolať pocit zúfalstva, ale dokážu v ňom vydolovať aj chuť na pomstu. A keďže Petroc je v strede obchodu s relikiami už dosť dlho na to, aby pochopil, čo tu má a čo nemá cenu, vie svoju pomstu obrátiť na správny „neuralgický bod“. Keďže pochopí, čo vo Faroskej kaplnke v Konštantínopole má skutočnú hodnotu, berie si to najcennejšie, na čo sa kresťanský svet upína. Tým sa mstí nielen za seba, ale aj za tých, o ktorých prišiel, mstí sa za celú posádku Kormorána.
Autorove slová nie sú iba napĺňaním strán. Súdržnosť celého príbehu, všetky dejové zvraty napovedajú o premyslenej koncepcii. Každá strana je naplnená bohatými udalosťami, každá kapitola je vypointovaná tak, že núti čitateľa odhaľovať príbeh ďalej. Strany v knihe sú zaplnené „na prasknutie“, často ich tvoria dva-tri odseky, ale ich obsah sa rinie v takom tempe, že čitateľ ani nevie ako a má za sebou päťdesiat či sto strán plných zvratov. Pohltí ho dokonca aj ruch na ulici či handrkovanie trhovníkov, pestrá zmes vnemov, ktorá na Petroca naráža zo všetkých strán. A tempo nespomaľuje, každá aj zdanlivo drobná udalosť má svoje opodstatnenie a dohru. Je uzlom v pavučine, ktorú Petroc rozplieta.
Musím konštatovať, že sa tento príbeh náramne vydaril a ja sa teším na ďalšie pokračovanie Pertocových misií.
-sa
