Arc of a Scythe #3
Neal Shusterman (Arc of a Scythe #3)
Zvon
Ve světě smrtek je všechno jinak. Citra a Rowan zmizeli. Plovoucí město Trvalka je pryč. Zdá se, že už nezbývá nic, co by mohlo smrtkovi Goddardovi zabránit, aby uchvátil absolutní moc. Když se teď Nimbus odmlčel, zůstává otázka: Může ho ještě někdo zastavit? Odpověď mohou dát Tón, Zvon a Hrom. (Yoli, 2021)
*********
Posol
Prešli tri roky, odkedy Rowan a Citra zmizli bez stopy – počas katastrofy, čo má na svedomí kosec Goddard, ktorý nemilosrdne zlikvidoval svojich protivníkov a konečne sa dostal k moci. Sú to tri roky, odkedy sa Nimbus odmlčal – a jediný človek, s ktorým ostal v kontakte, je Greyson Tolliver. A je to práve tretí diel dystopickej série zo sveta Koscov, v ktorom sa osud ľudstva, „odsúdeného na večný život“, zavŕši. Predtým však budú musieť nové spojenectva aj staré priateľstvá prejsť najťažšou skúškou a možno opäť raz poraziť smrť. (Slovart, 2020)
*********
Zavŕšenie dystopickej trilógie o ľudstve a smrtkách v takmer dokonalom svete, má pomalší rozjazd. Už hrúbka tretieho dielu napovedá, že autor v nej rozohráva viacero dejových línií a že im zrejme bude venovať viac pozornosti. Rozsiahla kniha má 5 častí a vyše 500 strán. Dej začína tri roky po udalostiach, ktoré sa odohrali v druhej knihe.
Trvalka sa potopila a vzala so sebou veľa životov, vrátane celého radu smrtiek a arcismrtiek. V tomto momente sa zdá, že smrtka Goddard nemá v podstate žiadneho oponenta ani konkurenciu a pokojne sa teda môže vyhlásiť za supersekáča StredoMeriky. Z tejto pozície zavádza vlastné pravidlá a nie je prekvapivé, že sú to presne tie pravidlá, voči ktorým mali zástancovia starých zásad svoje výhrady (ide najmä o zrušenie kót na kosenie a neskôr nasledujú aj ďalšie). Goddard vyzýva smrtky ostatných kontinentov, aby sa k nemu pridali. Jeho upevňovanie moci vykazuje znaky politického nátlaku (ktorý je taký známy zo smrteľného sveta) a neskôr prerastá až do autokracie, pričom samotný Goddard stále viac prepadá vlastnému šialenstvu.
Nimbus mlčí. Jediný, s kým komunikuje, je Greyson Tolliver. Nastal teda čas, aby Greyson vystúpil zo svojho azylu u tonistov a vďaka Mendozovi tak robí vo veľkom štýle – rodí sa Zvon. Stáva sa však len prostriedkom na upevňovanie tonistických predstáv (je pre nich výhodným artiklom, vďaka nemu získavajú nových vstúpencov) a v istej chvíli, keď Goddard označí tonistov za cieľ svojich čistiek, aj terčom. Goddard obracia svoju pozornosť na tonistov práve preto, že v ich rozširujúcich sa radoch silnie opozícia voči smrtkám. Napriek kritike Goddardových pravidiel zo strany niektorých regionálnych smrtiek sa jeho mocenské postavenie posilňuje.
Medzitým sa kdesi uprostred oceána kreuje záchranná akcia Trvalka. Vedie ju smrtka Possuelo, ktorý jednak do príbehu prináša novú postavu – genderovo fluidného kapitána lode Spence – Jerica/Jeri, a jednak sa pre mňa osobne stal práve tou smrtkou, ktorú som v opozícii ku Goddardovi očakávala v postave smrtky Constantina. Z toho sa stal len ďalší Goddardov vstúpenec, ktorý si síce uvedomuje dosah Goddardových činov, no sám sa mu nedokáže postaviť. V istom zmysle sa tak práve tým, kto v konečnom dôsledku započne Goddardov pád, stáva smrtka Possuelo. Najmä tým, že napomôže návratu Citry a Rowana do života. A zatiaľ čo Citra sa môže opätovne stať smrtkou Anastaziou, Rowan je považovaný za páchateľa všetkého bezprávia na Trvalke a v očiach všetkých sa z neho stáva monštrum a odsúdenec.
Kdesi inde bez vedomia toho, čo sa pred troma rokmi odohralo, pokračuje smrtka Faraday s pomocou knihovníčky Muniry Atrushiovej vo svojej misii, v odhaľovaní poslednej poistky smrtiek zakladateliek. Smerovanie na miesto ukryté aj pred zrakom samotného Nimba vykazuje všetky stopy dobrodružstva, dokonca aj so stroskotaním na ostrove a odhaľovania stôp jeho dávneho osídlenia. Práve sem nakoniec smeruje celá komunita Nimbových zástupcov, zmysel existencie ktorých sa po tom, čo Nimbus všetkých vyhlásil za nezvedencov, stratil. Práve tu sa otvára priestor na konfrontáciu so starým svetom, ktorý všetci považovali za prekonaný. Keďže sem Nimbus nedosiahne, nemá kto obnoviť zhasnuté životy, ani vyriešiť usporiadanie vzťahov medzi bývalými Nimbovými zástupcami. A to aj tu otvára priestor na mocenské súperenie a je vlastne mikroobrazom ľudského spoločenstva. Do popredia tu vystupujú dve postavy – Sykora a Loriana Barchoková, z ktorých len Loriana sa stáva skutočným vodcom na pozadí. Faraday sa dozvie o udalostiach na Trvalke a stiahne sa, pretože sa napriek všetkej snahe k poistke smrtiek, ktorú hľadal, nedostal. Dianie na ostrove Kwajalein, ku ktorému si Nimbus predsa len svojím spôsobom nájde cestu, riadi podľa jeho nepriamych pokynov, práve Loriana. Všetkým je jasné, že svet sa zmenil a že to, čo sa udeje na ostrove, bude pre smerovanie ďalšieho osudu ľudí závažné. Nový svet, ktorý sa na Kwajaleine rodí, v mnohom vlastne pripomína ten starý.
Demonštrácia Goddardovej moci (a zároveň jeho postupujúceho šialenstva a paranoje) začína vyhladzovacou politikou voči tonistom (predefinovanie pravidiel a zákonov podľa vlastných záujmov sa podľa neho deje za účelom „premodelovania sveta, aby bol lahodnejší pre oko“) a má vyvrcholiť veľkolepým predstavením, ktorého centrom sa má stať zneškodnenie smrtky Lucifera. Je jedno, že práve Goddardove čistky vedú k narušeniu doteraz nastolenej krehkej rovnováhy. Veci sa však nakoniec vyvinú inak. Anastazia sa stáva hlasom opozície smrtiek, ktoré sa ešte stále odmietajú Goddardovi podriadiť. Situácia sa stále mení. Anastazia je kvôli bezpečnosti stále na úteku a na úteku je aj Zvon (ten má nakoniec vlastnú misiu – pokúša sa obrátiť fanatikov z radu tonistov, pretože práve tieto sekty mali podľa Nimba narušiť budúcnosť ľudstva). Je jasné, že ich cesty sa v istom momente pretnú. Anastázia vo svojej takmer disidentskej snahe pátra v histórii a odhaľuje pravdu o pokusoch ľudstva kolonizovať vesmír. Vzhľadom na sci-fi vyznenie tejto série kníh, je tak práve v tejto poslednej časti zrejmé, kam budú Nimbove snahy smerovať.
Samotný Nimbus v istej fáze potrebuje získať novú, biologickú perspektívu a nájde ju v prepožičaní ľudskej fyzickosti, pričom sa ukáže, že ľudia pri všetkom vlastne zabúdajú na svoju jedinečnú možnosť, možnosť cítiť (v podobe zmyslového, ale aj citového zážitku) – „Znám tyto věci, ale nikdy jsem to necítil ve skutečnosti! Proboha, Greysone, jak to můžeš vydržet? Jak je možné, že se neroztečeš na loužičku emocí, když se na to podíváš? Taková radost!“ (s. 451), „Čas plyne tak pomalu, tak hladce (...) A ty atmosferické podmínky! (...) ale čísla nejsou nic ve srovnání s pocitem, kterým se to projevuje na kůži.“ (s. 452) Nimbus tak získava na autentickosti a rodí sa Cirus. Tak ako v druhej časti trilógie vyvrcholil dej na Trvalke, tu vrcholí na znovu kolonizovanom ostrove Kwajalein. Osud Citry a Rowana sa uzavrie, zatiaľ čo po udalostiach na Trvalke padali v nepredvídateľnej budúcnosti ku dnu, tu je ich smerovanie opačné, no rovnako čo do budúcnosti nepredvídateľné. Uzavrie sa aj ich spojenie so smrtkami (pretože obaja vlastne nikdy k smrtkám patriť nechceli), ale či je to pre čitateľa uspokojivé... to musí zvážiť každý čitateľ zvlášť. Na mňa bolo smerovanie k novému projektu s kolonizovaním obyvateľných exoplanét už trochu viac predimenzované.
Aj v tejto časti série sa do popredia dostáva Citra alias smrta Anastazia, ktorá získava na popularite, pretože sa opäť stavia proti Goddardovi a jej konanie pripomína akcie odboja. Práve kvôli ochrane sa často presúva na rôzne miesta, takže autor môže ukázať, ako sa tá-ktorá frakcia smrtiek stavia k supersekáčovým politickým a mocenským snahám. Z Rowana je aj tu pasívna postava, ktorá sa v podstate necháva unášať prúdom a okrem okresanej interakcie so smrtkami, ktoré ho väznia (napr. dialóg so smrtkou Randovou), autor z jeho strany neprináša do deja nič zaujímavé (smrtkou Luciferom sa opätovne stáva len na krátky čas). Stáva sa len štatistom v akcii iných smrtiek (tu predovšetkým Goddarda). Čitateľa môže rovnako prekvapiť, že zatiaľ čo z Anastazia opäť získava svoju popularitu (aspoň jej časť), o skutočnosť, že z Rowana urobili obetného baránka, sa akosi nikto nestará a nikto ani nakoniec nemá záujem očistiť jeho meno a zbaviť ho všetkých obvinení, ktoré sa naňho vzniesli a za ktoré bol odsúdený (že má na vrube potopenie Trvalky a nakoniec aj smrť mnohých smrtiek). Aj niektoré ďalšie motívy sú počas čítania nejasné – napr. Randovej opakované spojenie s Tygerom. Vzhľadom na udalosti na ostrove Kwajalein je natiahnutá aj dejová linka smrtky Faradaya a jeho hľadanie poistky, ktorú tu zanechali prvé smrtky. Či je to riešenie uspokojivé, je znova otázne – ľudstvo sa vo svojej podstate vlastne vrátilo oblúkom späť k smrteľnému svetu (hoci v trochu modifikovanej podobe).
Dynamiku záverečného boja s Goddardom spomaľuje aj autorov návrat k rozhodovaniu jednotlivých postáv, či sa chcú zúčastniť novej Nimbovej misie. Koniec samotného Goddarda je vzhľadom na jeho zástoj ako hlavného zloducha v celej sérii až príliš jednoduchý. Prečo sa tak Randová rozhodla práve v tej chvíli, ostáva visieť vo vzduchu, práve preto, že tak mohla urobiť kedykoľvek – ale dobre, ona ho vrátila do hry a zrejme to treba chápať ako zlomový bod. U mňa to však stratilo na efekte a vyprchalo kamsi do stratena. Akoby autor zo všetkých možností zvolil ten najjednoduchší a urýchlený spôsob, lebo čokoľvek iné by znamenalo knihu ešte natiahnuť.
Autor ostáva aj v knihe mnohovrstvový a rozvíja témy, ktoré sa objavujú už v predchádzajúcich dieloch – boj o moc a neschopnosť sa jej vzdať (istým spôsobom to platí aj pre Mendozu a jeho snahy vo vzťahu k Zvonu), manipulácia davu a nastavovanie pravidiel podľa vlastného záujmu (Goddardova snaha zbaviť sa Rowana vrcholí veľkolepým divadlom, ktoré pripomína staroveké popravy v arénach), slepá náboženská horlivosť (fanatizmus tonistických frakcií), zaraďovanie ľudí do istých skupín, z ktorých sa jedna začne privilegovať, iná považovať za menej potrebnú, resp. nevyhovujúcu pre spoločnosť (čistky v radoch tonistov, Goddardovo „premodelovanie sveta“ je tiež jasne čitateľnou narážkou), naráža aj na dnes uprednostňovanú tému genderu (postava Jeri).
Kniha sa zapĺňa množstvom nových postáv, ktoré hrajú buď chvíľkovú alebo trvalejšiu rolu, no len veľmi malé množstvo z nich si s čitateľom dokáže vytvoriť nejaké spojenie. Väčšina z nich nemá potenciál byť výrazne sympatická. Ostáva len malá skupina, ktorá je zároveň nositeľom dejových odbočiek, ktoré autor využil na dokreslenie celého diania (napr. smrtka Morrison). Trvalejšie ostávajú v povedomí len tie, ktoré prepájajú ostatné diely. Problém je však v tom, že v tejto časti nie sú všetky rovnako aktívne – Rowan, Citra, smrtka Faraday, Greyson, ale aj Goddard, smrtka Randová a ďalší. Ďalším rozmerom, ktorý tu vstupuje do hry, je aj to, že ich dejové línie sú prerušované mnohými ďalšími medzihrami, ktoré, miestami na väčšom priestore, rozvíjajú ostatné motívy, a tých je naozaj dosť.
Vo svojej podstate autor ukazuje, že napriek všetkým vymoženostiam a všetkým výhodám, ktoré v istom stupni modernizácie ľudská spoločnosť dosiahla (alebo môže dosiahnuť), sa predsa len ľudia nedokážu zbaviť svojej ľudskosti a všetkých svojich neduhov. Napriek všetkému je moderný svet stále blízky tomu starému a ľudia sa nevzdali svojich starých zvykov ani svojej prirodzenosti, ktorá je často až takmer primitívna (vrátane toho, že niektorí jednotlivci dokážu veľmi ľahko podľahnúť túžbe po moci, príp. po ľahšom, pohodlnejšom riešení). Navyše sa ľudia bez Nimba, ktorý nad nimi bdel a vo svojej podstate reguloval celú ich existenciu (okrem smrti), stávajú bezradnými. Jeho neprítomnosť uvrhne ľudstvo do kolektívnej paniky, pretože zaniká zavedený systém a stereotyp. Úsilie vysporiadať sa s tým má v podstate dva dôsledky – buď sa jednotlivci stávajú súčasťou davu, ktorý je vystavený svojvôli smrtiek (na čele s Goddardom), alebo sa vracajú k tomu, čo bolo prirodzené pre ľudí starého veku (presadiť vlastné rozhodnutie, vykázať aktivitu, ktorá má nejaký konkrétny cieľ a zmysel, dokonca využiť to, čo starý svet ponúka – príkladom je aj ostrov Kwajalein).
Autorovo písanie ostáva osobité – na vykreslenie deja využíva viacero spôsobov a postupov – čitateľa necháva prechádzať rôznymi typmi textu, ktoré narúšajú lineárnu štruktúru rozprávania, a v ktorých naznačuje, predikuje, dopovedá, resp. vyvoláva podnety na zamyslenie (úryvky z denníkov, pingpong smrtiek v podobe diplomatických vyjadrení, Nimbove iterácie...). Jeho štýl napriek istej rozvláčnosti ostáva chytľavý, takže ak sa naň čitateľ napojí, nie je ťažké nechať sa na tejto vlne viezť až do konca. Mojou chybou bolo, že som túto vlnu v istom momente prerušila a vrátiť sa späť v poslednej časti knihy bolo pre mňa trochu náročnejšie (napriek snahe nenechať knihu nedočítanú som sa do nej nevedela opätovne začítať). Napriek všetkému som akosi mala pocit, že hoci sa tu množstvo započatých a rozvíjaných dejových línií nakoniec predsa len v istom bode pretína, ten tmel, ktorý držal pokope predchádzajúce príbehy, tu akosi nefunguje. Vytrácalo sa napätie a autor skôr ako na akčnosť (ktorá bola príznačná najmä pre prvý diel) vsádza na väčšie filozofovanie, čo dynamickosti veľmi nepridáva. Nie je to čosi, čo by mi pri dobrej čitateľnosti knihy príliš prekážalo, predsa sa však dej viac vlečie a oná dynamika sa tu hľadá trochu ťažšie. Na druhej strane musím konštatovať, že môj konečný pocit je trochu rozpačitý – niečoho tu bolo akosi priveľa a niečo chýbalo. Preto poslednému dielu – hoci je v očiach mnohých čitateľov dôstojným zakončením dystopickej série o smrtkách – neprisudzujem svoje plné hodnotenie. Tretej časti tejto série v mojej čitateľskej optike ostáva aj tretie miesto v poradí jednotlivých dielov.
-sa
a 3/4
