Choď na obsah Choď na menu
 


Světlo Šambaly

28. 6. 2012

415940.jpgSvětlo Šambaly Michael Peinkofer

Závěrečná část tetralogie Plamen z Faru, Stín Thovta, Na břehu Styxu Na vrcholcích Tibetu číhá smrt. Tam, kde má mít svůj původ všechna moudrost, hrozí hluboko v nitru země temné nebezpečí pro veškeré lidstvo. Mladá archeoložka Sarah o tom zatím nemá tušení. Její největší zájem teď patří milovanému Kamalovi, kterého se snaží osvobodit ze spárů nepřátel. Stopa vede ji a její společníky do Istanbulu a stále dál na východ, až se nakonec na palubě vzducholodi dostanou do Šambaly. Na tomto vzdáleném místě, které střeží bratrstvo kyklopů a kam se snažil dostat už Alexandr Veliký, se naplní i osud Sarah...

⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔

 

Cesta za svetlom Šambaly je poslednou v rade dobrodružstiev archeologičky Sarah Kincaidovej, na ktorej sa má uzavrieť kruh jej osudu. Slovo kruh volím zámerne. Čitateľovi, ktorý sledoval jej osudy v predchádzajúcich knihách, by táto voľba mala byť jasná a čitateľovi, ktorý dobrodružstvá Sarah nepozná, by mohlo toto slovo čo-to napovedať.

Hneď v úvode sa stretávame s tajomným pánom Lemontom, ktorý sa v úlohe akejsi šedej eminencie v putovaní mladej ženy objavuje často, no jeho pravá identita sa odkrýva až na záver knihy. Prelínanie minulosti, akýchsi reminiscencií postáv, ktoré sa výrazne priamo či nepriamo podpísali aj pod osudom lady Kincaidovej, je v tejto knihe príznačné. Sám Lemont svojím vedomým konaním vytvára prepojenie na osud mladej ženy, jeho životná púť naprieč miestami, ktoré za uplynulé roky navštívil – New Orleans, Alexandria, Praha, Istanbul... – má svoje opodstatnenie a zasahuje aj do života samotnej Sarah.

Lady Kincaidovú nachádzame zdrvenú, ťažko sa vyrovnávajúcu s množstvom svojich prehier, stratou všetkého, čo predstavovalo jej životnú istotu, pochybujúcu o sebe samej a najmä o pravdivosti svojho vzťahu k zosnulému otcovi, Gardinerovi Kincaidovi, v Istanbule. Tu sa prekvapivo opäť stretáva so starým učiteľom Ammonom, ktorý jej pomáha pochopiť útržky stratených spomienok, čo sa stále znova vynárajú, a vyrovnať sa so skutočnosťou, že starý archeológ možno nebol jej fyzickým otcom, ale urobil pre ňu viac ako skutočný otec. Cieľavedomo jej pomáhal, aby dospela k naplneniu svojej pravej existencie na tomto svete. Hoci sa Ammon v mnohom vyjadruje v otázkach, v konečnom dôsledku navracia Sarah vieru v samú seba a podporí ju v presvedčení dokončiť svoju úlohu – vyslobodiť Kamala a zároveň odhaliť tajomstvo vlastnej minulosti a pôvodu. V tomto rozhodnutí ju zároveň podporuje starý verný priateľ, Friedrich Hingis. Jej presvedčenie o nutnosti pátrať ďalej – bez ohľadu na to, čo objaví – podporuje aj odkaz tých, čo pri jej predchádzajúcich pátraniach zosnuli a existencia ešte jedného codicubusu, ktorý ukrýva ďalší odkaz. A ten je naliehavejší, ako všetko, čo ju doteraz hnalo dopredu.

Sarah sa tak podujme na neľahkú úlohu – nájsť samotný stred sveta a odhaliť posledné, tretie tajomstvo, tajomstvo posvätnej hory Meru (predchádzajúce dve tajomstvá – oheň boha Re, vodu života – už Sarah odkryla), ku ktorému sa doteraz nikto nedostal a ktoré nesie hrozbu konca. A ukáže sa, že to je práve cieľ, ktorý sleduje aj tajomná spoločnosť, ktorá už Sarah pripravila takmer o všetko, na čom jej v živote záležalo. Čitateľa neprekvapí, že smer cesty aj pozornosť všetkých zainteresovaných sa presúva na východ (a to tak geograficky, ako aj filozoficky a mysticky). Sledujúc stopy ťaženia Alexandra Veľkého, ale aj Napoleona, sa dostávame cez Krym až do Tibetu. Tak, ako už v predchádzajúcich príbehoch, aj tu Sarah využíva netradičné prostriedky na presun (tu je to vzducholoď) a v mnohom jej dopomôže práve náhoda. No čaká na ňu veľa nebezpečenstva, a to aj zo strany jej sprievodcov, ale predovšetkým zo strany temných síl, ktoré sa snažia o to, aby Sarah konala predovšetkým v jej službách. Sarah zistí, že v podstate pokračuje po stopách vlastného otca, ktorý už veľmi dávno odkryl tajomstvá, k potvrdeniu ktorých viedli všetky jeho ďalšie kroky (ide o smerovanie jeho archeologických pátraní).

Aj tu do hry vstupujú nové, resp. na predchádzajúcich protagonistov odkazujúce postavy – predovšetkým sa odhaľuje tajomstvo Arimaspov – tajomných jednookých bytostí, ktorých poznávame ako kyklopov, strážcov veľkého tajomstva, tu vnímaných ako „tých prvých“. V tejto súvislosti sa stretávame aj s nepríjemných manipulatívnymi praktikami, výsledkom ktorých sú „noví“ Arimaspovia. A do hry vstupuje aj politika, predovšetkým prostredníctvom Viktora Abramoviča. Ako sa ukáže, ide o šéfa ruskej tajnej služby, trpiaceho samovôľou a hrubosťou, ktorú mu prepožičiava post, čo zastáva. Je to tvrdý vojak bezohľadne sledujúci vlastný cieľ, bezhranične oddaný cárovi a trpiaci stihomamom, vidiaci v každom špióna, čo sa snaží uškodiť veľkému cárstvu. Abramovič, hnaný lojálnosťou, ktorá ho vedie – len trochu inými cestami – smeruje vlastne k tomu istému cieľu ako Lemont (veľkňaz Bratstva jedného oka) – získať moc. Obraz samotného Lermonta sa tu dotvára ako človeka, ktorý chtiac ovládnuť svet sa neštíti ani neľudského konania, a pre ktorého sú straty ľudských životov len nevyhnutným stupienkom na dosiahnutie moci. On, ktorý trpezlivo spriadal nitky a manipuloval so všetkými naokolo (v konečnom dôsledku sú všetci len bábkami v jeho rukách), chce pre seba získať posledné tajomstvo ovládnutia sveta. A kľúčom k nemu je práve Sarah, ktorej v tele prúdi vzácna krv. 

Sarah je však okrem nepriateľov obklopená aj vernými spoločníkmi. Predovšetkým Friedrichom, ktorý má síce sklon príliš dôverovať ľuďom – to je prípad aj samotného Abramoviča – no samotnú Sarah by nikdy nezradil. Na jednej strane je to racionalista, ktorý nachádza mnohé argumenty proti, no na druhej strane je to verný priateľ, ktorý nevie odmietnuť pomoc, hoci to znamená riskovať krk. A pri putovaní so Sarah sa naučil, že veda a rozum nedokážu odpovedať na všetko. Starý Ammon – učiteľ – zmierený s nezvrátiteľným osudom a kolobehom sveta, očakáva vlastnú smrť a je jediný z malej skupiny, ktorý vyrovnane prijíma všetky nástrahy, vrátane tých, čo ohrozujú ich životy. Jeho život je nevyhnutne spojený so životom malého Ufuka – pomocníka a žiaka. Sám varuje Sarah, že jej posledná voľba možno bude voľbou medzi Kamalom a dobrom sveta a že jej víťazstvo v tomto boji ju možno bude stáť oveľa viac, než si dokáže predstaviť. Kamal tu výrazne dynamicky do deja nezasahuje. Je len pasívnou postavou. Mužom, ktorý trpí neistým pocitom z toho, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Každou nezodpovedanou otázkou v ňom tento pocit narastá a uvedomuje si, že necíti to, čo by mal. Všetko nakoniec prerastie do istoty, že ho ktosi len využil. A ten ktosi sa spája so ženou, ktorú nazýva Sarah, ženou, ktorú by mal milovať, ale kdesi vo vnútri má prázdno (a čitateľovi je už z predchádzajúcej knihy jasné, prečo je to tak). Odhalenie, ktoré učiní, je preňho zraňujúce, no tmu v jeho mysli sa podarí odohnať až celkom na záver knihy. A sama za seba sa priznám, že to bolo na môj vkus veľmi laxné...

Pienkofer v tejto knihe odhaľuje tajomstvá len postupne a zároveň vyvoláva ďalšie otázky. Osud samotnej Sarah a všetko jej minulé konanie spája s tibetským priestorom, kde sú mýty hlboko zakorenené. Vysvetlenia vo svetle východných náboženstiev a filozofie teda pre čitateľa nie sú prekvapujúce. To všetko môže byť pre čitateľa príťažlivé a exotické, no za seba sa priznám, že mi východné myslenie nie je blízke. To je dôvod, prečo som sa v celom tomto priestore – mýtov, legiend a ich prepojenia s osudom lady Kincaidovej na pozadí reinkarnácie – strácala. V konečnom dôsledku je to aj dôvod, prečo mi toto posledné pátranie sympatickej Sarah nebolo také blízke, a prečo mi prečítanie poslednej knihy trvalo tak dlho. Samotné vyvrcholenie bolo na mňa akési predimenzované – jednak odkazmi na náboženstvo, vieru v prevteľovanie, zamýšľaním sa nad kozmickou podstatou ľudstva (to mi pripomenulo veľký boom literatúry na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov o dôkazoch existencie mimozemskej civilizácie), čo miestami prerastalo aj do mentorských riadkov o dopade nezodpovedného konania ľudstva (vrátane vojnových konfliktov) na zemský ekosystém a na život ľudstva vôbec. Prišlo mi to ako vystrihnuté z iného typu literatúry, z inej knihy a vložené do príbehu o archeologičke, ktorý by – podľa môjho skromného názoru – bez týchto vsuviek nijako neutrpel. Ale neprináleží mi súdiť autorovu koncepciu príbehu. On sám nakoniec na záver vo vlastnom príhovore čitateľovi hovorí, že vytvoril epické dobrodružstvo na pozadí jednak historických dobových udalostí (a to sa vzhľadom na autorovo vzdelanie javí ako to, čo hodnotím pozitívne), ale aj doloženej existencie tajných spoločností a krúžkov, ktoré sa upísali novej interpretácii starých mýtov  v pevnom presvedčení o vytvorení sľubnejšej budúcnosti, a takých, ktoré verili, že technické zázraky v spojení s fyzikálnymi silami dajú odpoveď na všetky budúce výzvy. Možnosť autorovi popustiť uzdu fantázii rovnako nemožno uprieť, ale za seba musím konštatovať – a zrejme nie prekvapujúco – že predchádzajúce príbehy Sarah Kincaidovej mi boli bližšie.  

   -sa

  

 

 

 

 

 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Světlo Šambaly