Ozveny medzi kameňmi
Ozveny medzi kameňmi Jamie Jo Wrightová
Po tom, ako Aggie Dunkirková vlastnou chybou prichádza o prácu a bez dlhých ceremónií končí s kariérou, ocitne sa na ceste do Wisconsinu, kde v starom, rozložitom dome býva jej starká. Aggie však neráta so starkinou výstrednosťou – starenka je posadnutá dávnym nevyriešeným zločinom a miesto činu si dokonca zrekonštruovala v domčeku pre bábiky.
Aggie sa zamestná ako sekretárka a pomáha obnoviť historickú časť zaplaveného cintorína, no akoby sa jej celý čas lepili na päty záhady. Pri práci na cintoríne je nútená spojiť sily s tajomným, ale príťažlivým archeológom a spoločne s ním odhaľuje tajomstvá minulosti. Nechtiac pri tom narazí na zločin, ktorý chce niekto za každú cenu utajiť – aj keby mal Aggie umlčať.
V roku 1946 Imogene Graysonová pracuje v salóne krásy, no keď jedného večera po návrate domov objaví v podkroví telo mladšej sestry, všetko sa zmení. Jej sen o vlastnom salóne sa rozplynie a ona sa zamestná v miestnej továrni. Hoci nevie nič o vznikajúcom svete forenzných vied a ako žena nie je pri vyšetrovaní práve vítaná, zaumieni si, že sa bude na prípade podieľať. Stopa sestrinho vraha chladne, ale Imogene je odhodlaná nájsť spravodlivosť… aj keby mala obetovať úplne všetko. (i527net, 2020)
⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔ ⇔
Ako sme si u tejto autorky zvykli, aj tento príbeh sa odohráva v dvoch časových líniách. Tie od seba nie sú až také vzdialené, ako to bolo v predchádzajúcich knihách. Žena, ktorej sa jedna časová línia týka, sa objavuje aj v druhej, to si však čitateľ uvedomí až oveľa neskôr.
Imogene Graysonovej, žijúcej v Mill Creeku a snívajúcej svoj sen o vlastnom salóne krásy (alebo možno o kariére herečky či modelky), sa jeden podvečer rozpadne všetko, čo predstavovalo jej ako-tak usporiadaný život. Keď našla svoju sestru v izbe mŕtvu, zrútilo sa všetko, čo doteraz poznala. Rodina, hoci sa pokúša fungovať ďalej aj bez Hazel, je jej smrťou poznačená. Chet, Imogenin starší brat, pracujúci ako policajt, sa pokúša zločin objasniť. Pre Imogene to však nestačí. Ona sama sa rozhodne zistiť, čo sa jej sestre stalo. A najmä prečo. Neodbytné otázky, prečo musela Hazel zomrieť takým spôsobom, poznačujú všetko okolo nej. A ona sama nie je schopná sa so sestrou rozlúčiť.
O niekoľko desaťročí neskôr sa Aggie Dunkirková sťahuje k svojej starej mame do Wisconsinu. Prišla o prácu a jej nádejou je nové miesto v kancelárii na miestnom cintoríne v Mill Creeku. Aggie sa vracia k starej mame po ôsmich rokoch. Odstup, ktorý sa medzi nimi vytvoril, je príliš citeľný a je ho na ich komunikácii nevyhnutne poznať. Aggie totiž nevie starej mame odpustiť, že sa nedokázala prísť rozlúčiť s vlastnou dcérou, jej matkou, ktorá zomrela na rakovinu.
Zločin v Mill Creeku narúša atmosféru v rodine Graysonovcov. Hazelin pohreb je zároveň pre autorku príležitosťou pripomenúť skutočnosť, že život sa v Mill Creeku po vojne vrátil do relatívneho normálu len nedávno. Napriek tomu sú tu stopy toho, čo so sebou priniesla vojna, citeľné. Najmä preto, že spomienky na ňu si mnohí niesli stále so sebou. Nevynímajúc tých, čo kvôli nej prišli o majetok, či sa z nej vrátili zlomení. K takým, čo v sebe ukrývajú spomienky, patrí aj Oliver Schneider. Imogenin sused sa netají tým, že práve Imogene je tým, čo ho celú vojnu držalo nad vodou. Je zároveň tým, na koho sa Imogene často obracia, lebo má pocit, že jej práve Ollie rozumie. Oliver sa však o Imogene obáva a má voči nej ochraniteľské sklony.
Príchod do Mill Creeku pre Aggie nie je ideálny. Ideálna nie je ani práca na zatopenom cintoríne, ktorý treba kompletne skatalogizovať. Otázny je najmä pätnásty rad, v ktorom sa nachádza hrob Hazel Graysonovej. Keď ktosi hodí do záhrady Agginej starej mamy kostru a neskôr prehádže kanceláriu na cintoríne, polícia to najskôr považuje za vandalizmus. Aggie však tuší, že veci sú spojené práve s menom Hazel Graysonovej. Lenže dostať zo starkej informácie, čo o Hazel vie, je zdá sa, cesta viac než ťažká. Okrem toho Aggie znervózňuje prítomnosť istého Collina O´Shaughnessyho, ktorý ako archeológ a entomológ má pomáhať pri katalogizácii na cintoríne.
Imogene Graysonová rozhodnutá zistiť, čo sa skutočne jej sestre stalo, sa zamestná v miestnej továrni, kde pracovala aj Hazel. Začína byť podozrievavá voči všetkému a všetkým, sama sa dostane do centra podivných udalostí. Pátra po ľuďoch, s ktorými sa sestra poznala, snaží sa rekonštruovať sestrine kroky. Poznáva aj Idu Pickettovú, ktorá sa považuje za Hazelinu kamarátku a zisťuje, že Hazel sa poznala dokonca aj s Idiným bratom Samom. Vie, že meno Pickett znamená v miestnej komunite problémy a neraz ju pred ním varuje aj Oliver. Imogene je však zanietená a nedá sa odradiť. Nachádza dokonca Hazelin nedokončený domček pre bábiky a rozhodne sa miesto činu práve v tomto domčeku zrekonštruovať tak, aby si vyjavila všetky detaily, ktoré by jej mali pomôcť zločin vyriešiť.
Ani Aggiine problémy nekončia. V starkinom dome naďabí na podivný domček pre bábiky a v ňom desivo zrekonštruovaný zločin. Okrem toho sa medzi starkinými vecami objavujú veci Hazel Graysonovej, čo svedčí o tom, že ju poznala, no naďalej o svojom spojení s ňou mlčí. Navyše v kancelárii na cintoríne ktosi prepadne Collina. Všetky podivné veci vyvrcholia čudnou poštou, v ktorej starej mame ktosi posiela úlomky kostí a nakoniec zvláštnym telefonátom, ktorý starkú rozruší tak, že dostane infarkt. Túto skutočnosť Aggie nemôže ignorovať z niekoľkých dôvodov. Jeden je ten, že je rozhodnutá odhaliť toho, kto tak nevyberane zasahuje do ich súkromia, druhý ten, že chce zistiť, čo spája Hazel Graysonovú s jej starou mamou a prečo jej stará mama uchováva starý domček pre bábiky. Hrobov, ktoré v pätnástom rade uchovávajú svoje neodhalené tajomstvá, je nakoniec viac, než si myslela. V neposlednom rade si uvedomuje, že puto, ktoré ju napriek všetkému viaže k starej mame, nedokáže popierať. A že je vlastne jediným človekom, ktorý jej ostal a o ktorého nechce prísť.
Imogene je frustrovaná z toho, že sa jej nedarí pohnúť sa ďalej. Chet ako policajt podľa nej zlyháva. Navyše záujem polície sa obracia iným smerom. V meste vybuchla pošta a následne ktosi podpálil radnicu. Imogene si musí nevyhnutne položiť otázku, čo vlastne o sestre vedela. Že mala nejedno tajomstvo, o ktorom ani netušila, je pre Imogene nechceným prekvapením. Najmä ak nájde dôkaz, že Hazel vedela o tom, že sa z továrne pašoval pušný prach, ktorý ktosi pravdepodobne použil pri výbuchu radnice. Poskladať si útržky spojenia jej nedá veľa námahy. Odmieta však vedomie, že by Hazel bola do veci zapletená. Skôr doplatila na to, že chcela útočníka udať.
Pravda je nakoniec oveľa komplikovanejšia a konfrontácia s ňou pre Imogene bolestnejšia, než si dokázala predstaviť. Priveľa ľudí doplatilo na hnev a na rany, ktoré si mnohí niesli so sebou (aj vďaka vojne, hoci tá skončila, no jej dôsledky pretrvávali). Imogenina snaha nájsť pravdu ovplyvňuje aj jej vzťahy s okolím. Najciteľnejšie je to badať vo vzťahu k Oliverovi Shneiderovi. Okolnosti im nie sú priaznivo naklonené a osud ich cesty v tomto prípade nespojí. Imogene musí nájsť svoje miesto niekde celkom inde. Ten pocit straty vo vzťahu k sestre však príliš ovplyvnil jej život a niesol sa s ňou dlhé roky. Hľadanie nádeje je tu teda viac než vyčnievajúcou otázkou.
Ak sa niekto vďaka anotácii teší na nejaké forenzné vyšetrovanie, pravdepodobne bude sklamaný. Okrem toho, že sa Imogene snaží spomenúť si na detaily toho, ako našla po prepade sestru v izbe, aby zrekonštruovalo miesto činu, tu nič forenzné nie je. Mne osobne v tejto knihe chýbalo to pravé tajomno. Ten pocit šteklenia, ktorý som mala v predchádzajúcich Wrightovej knihách sa tu nedostavil, a to bolo pre mňa sklamaním. Ani samotný Imogenin príbeh ma príliš nechytil. Hoci sa kniha nečíta zle, autorka je totiž dobrá rozprávačka. Musím sa priznať, že ani obdobie, do ktorého svoj príbeh zasadila, nie je práve to, ktoré vyhľadávam. Viac mi sedela viktoriánska atmosféra predchádzajúcich kníh. Aj tá väčšia miera „strašidelnosti“, ak to možno vôbec tak nazvať.
Kniha je o vyrovnávaní sa so stratou blízkeho človeka. O neschopnosti nechať ho odísť. To majú – okrem iného – Aggie aj jej stará mama spoločné. Viera, ktorá im obom ponúka spôsob, ako to urobiť, sa tu nepretláča násilne. Tento rozmer je tu dokonca prítomný v oveľa menšej intenzite, ako som ho vnímala v predchádzajúcich knihách, a je veľmi prijateľný, takže sa ho netreba obávať. Vo vzťahu Collin – Aggie je príjemný najmä Collinov pokoj, ktorý je takmer hrejivý a na hlavnú hrdinku tak v dôležitých situáciách skutočne pôsobí, no neuveriteľne mi prekážalo, že ju v každej vete oslovoval srdiečko. Liezlo mi to na nervy. Celkom humorne pôsobia niektoré komentáre Aggiinej starej mamy a sú vítaným osviežujúcim prvkom.
Kniha je napriek tomu, že v mojom osobnom rebríčku nepreskočí predchádzajúce autorkine počiny, dobrou voľbou na čitateľský zážitok pre tých, ktorí obľubujú príbehy v dvoch časových pásmach o prelínaní histórie a súčasnosti, resp. o tajomnej/zatajenej rodinnej histórii ovplyvňujúcej osudy hrdinov v súčasnosti.
-sa
a 1/2
