Oscar Wilde & Kruh smrti
Oscar Wilde & Kruh smrti
Gyles Brandreth
Koho byste zabili, kdyby vás za to nemohl stihnout trest?
Píše se rok 1892, Oscar Wilde je hvězdou Londýna a slaví obrovský úspěch se svou hrou Vějíř lady Windermerové. Projevy přízně a uznání neberou konce, a tak se Oscar jednoho večera rozhodne sezvat blízké přátele na opulentní oslavu. Pro pobavení vznešené společnosti pak navrhne společenskou hru Na vraždu. Vyzve všechny hosty, aby každý z nich napsal na kousek papíru jméno toho z přítomných, kterého by zavraždil, měl-li by jistotu, že nebude nikdy odhalen.
Zdánlivě nevinná zábava má však netušené pokračování. Členové samozvaného „kruhu smrti“, mezi nimiž pochopitelně nechybí Arthur Conan Doyle a básník Robert Sherard, se totiž den po oslavě dozví, že první ze zvolených obětí byla skutečně nalezena mrtvá. Všichni dobře vědí, že vrahem je jeden z nich – a že lístků se jmény bylo čtrnáct…
Oscar Wilde se tedy znovu pouští do vyšetřování, jehož peripetie ho zavedou mezi politiky, do divadla a dokonce i do boxerského ringu. Tam všude se totiž spřádaly tajné vášně, jež daly do pohybu děsivou sérii zločinů. Otázkou zůstává, jestli stihne Oscar vypátrat vraha dřív, než se sám stane jeho obětí. (Domino, 2012)
*******************************************
Druhý detektívny príbeh s Oscarom Wildeom ako detektívom sa, ako napovedá anotácia, rozbieha krátko po večeri, ktorú mala spestriť nie celkom konvenčná hra.
Opäť sa stretávame so známymi postavami: Oscarom Wildeom či Arthurom Conanom Doyleom a Robertom Sherardom, rozprávačom príbehu, Wildeovým životopiscom, neznámym novinárom a básnikom so šľachtickým rodokmeňom. Svoj vzťah a hĺbku sedemnásťročného priateľstva s Wildeom ozrejmuje hneď na začiatku príbehu a uvádza tak čitateľa do obdobia, v ktorom sa udalosti odohrali. Podkladom sú preňho denníkové zápisky.
Príbeh začína dobročinným večierkom pani Wildeovej, na ktorom sa stretnú aj niektorí protagonisti predmetnej večere. Večera sa viaže na vznik Sokratovho klubu, ktorý Oscar Wilde založil, aby našiel rozptýlenie každú prvú nedeľu v mesiaci, pretože v nedeľu sa podľa jeho slov nič nedialo. Pôvodných šesť členov klubu – Oscar Wilde, Conan Doyle, Alfred Douglas, Bram Stoker, Walter Sickert a Robert Sherard – sa schádzalo v súkromnej jedálni hotelu Cadogan a to je priestor, v ktorom sa odohrá večera, na ktorú si každý z členov klubu privedie jedného priateľa. Vekovo aj postavením nesúrodá skupina (jediným spojovacím prvkom by mala byť azda intelektuálna rovina, no ako sa ukáže nie je to celkom tak) sa stáva veľmi zaujímavou – od „sekretára“ klubu, riaditeľa hotela Cadogan Alphonsa Byrda, cez jeho zvláštneho priateľa a zároveň spoločníka počas iluzionistických predstavení Davida McMuirtreeho, polovičného gentlemana, k ženatému ctiteľovi Wildeovej ženy mladému právnikovi Edwardovi Heron-Allenovi, reverendovi Georgeovi Daubeneymu až k cynickému a pohŕdavému Charlesovi Brookfieldovi s nutkavým, ale nie pozitívnym záujmom o Oscara Wildea sláviacim úspechy spojené s divadelnou hrou Vejár lady Windermereovej.
Pravidelná hra po večeri je však nezvyčajná a vo viacerých prítomných vyvolá počiatočné nie pozitívne pozdvihnutie. To ale ustúpi Oscarovým argumentom, a tak uzrie svetlo sveta zoznam obetí „hry na vraždu“. Jedno meno (David McMuirtree) sa medzi obeťami ocitne niekoľkokrát, znepokojujúce je, že sa tu objaví dokonca aj meno Oscara Wildea a meno jeho ženy. Viacerí z prítomných si uvedomia, že už to prestáva byť hra a udalosti nasledujúceho dňa to len potvrdia. Wildeova hra, ktorej cieľom bolo odhaliť psychologické pozadie takého výberu, sa zrazu stáva krutou realitou. A mení sa na úlohu odhaliť toho, kto mení fiktívne obete na obete reálne. V priebehu troch nastávajúcich dní sa totiž objavia dve úmrtia osôb zo zoznamu, mŕtvy je aj jediný zástupca zvieracej ríše a jedna osoba zmizne, takže je predpoklad, že rovnako prišla o život. O prvej obeti informuje reverend George Daubeney, pretože slečna Elizabeth Scott-Riversová, ktorú našli uhorenú vo vlastnom dome, bola jeho snúbenicou (zasnúbenie sa zrušilo týždeň pred svadbou) a reverend by sa mal stať jej dedičom. Nasleduje politik lord Abergordon, ktorého konanie a vyhlásenia iritujú predovšetkým mladého lorda Drumlanriga a hneď nato nájdu zabitého aj Kapitána Flinta, známeho ukvákaného papagája z hotelovej haly Cadoganu. Na zozname bola aj postava Sherlocka Holmesa z Doyleových populárnych detektívok a autor skutočne uvažuje o jeho smrti na stránkach svojich príbehov, pretože sa preňho stáva literárnou postavou podstatne obmedzujúcou (Conan Doyle cíti tlak čitateľskej verejnosti a aj svojho vydavateľa, no vnútorne odmieta uviaznuť v tvorivej pavučine, ktorú vytvorila postava jeho detektíva). Keď však zmizne aj mladý herec Bradford Pearse, aj pre Oscara Wildea sa stáva vylúštenie záhady okolo vlastnej hry viac než dôležité. Najmä preto, že ak by pripustil postup podľa onoho zoznamu, na jeho konci je jeho manželka a jej smrť by nikdy nepripustil.
Wildea udalosti až do tejto chvíle akoby na prvý pohľad neznepokojovali. Trávi dni, akoby sa nič výnimočné nedialo, len jeho občasné konanie vybočujúce z dejovej línie čitateľa vyruší a upozorní, že sa čosi predsa len deje a že detail, na ktorý upozorňuje, je dôležitý – napr. pri rozhovore s vyšetrujúcim policajtom či pri skladaní skladačky odhaľujúcej kto si z prítomných na večeri Sokratovho klubu vybral ktorú konkrétnu obeť a prečo. Zdá sa dokonca, že Wilde skutočnosti, že je sám na zozname, neprikladá veľkú váhu, ale koniec príbehu ukáže, že ani on nebol voči tejto skutočnosti celkom imúnny. Wildea k vyriešeniu záhady vyprovokuje aj stávka s Charlesom Brookfieldom. A tak sa pozornosť zainteresovaných sústreďuje na zabezpečenie toho, aby záhadnému zločincovi nepadol za obeť aj boxer David McMuirtree (Wilde ho sleduje až po zápas v cirkusovej aréne, ktorý by mal podporiť nový, športovejší spôsob zápasenia v boxe podľa Queensberryho pravidiel; práve táto postava je jedna z najznepokojujúcejších, správa sa zvláštne, niekedy priam vyvoláva odpor, nie je mu cudzie ani vydieranie, hoci má spôsoby gentlemana a vie o ľuďoch okolo seba priveľa, takže čitateľa neprekvapí odhalenie jeho tajomstva a spojenia s políciou). Zrejme nie je náhodou, že sám Wilde by sa mal stať obeťou v piatok trinásteho.
Wildeov výrok: „Všichni máme svá tajemství.“ je v tomto príbehu leitmotívom. Každý zo zúčastnených má skutočne svoje, hoci len malé, tajomstvo a každé z týchto tajomstiev sa pomaly vyplavuje na povrch. Niekedy aj maličkosť zaváži a to, ako sa dotkne prípadu, ukazuje čas. Čas je druhým parametrom. Vnímať ho možno aj na pozadí rozloženia príbehu na väčšom priestore. Môže sa zdať trochu rozvláčny, chýba mu čosi z akčnosti, no je postavený na intelekte, postupnom odhaľovaní menej či viac dôležitých detailov. Počas čítania nadobudne čitateľ niekoľko tipov. Je to ako návnada. Otázka je, či je tá pravá. Je dokonca možné, že všetky vraždy mali zastrieť jedinú. Kto teda koho chcel zabiť a prečo využil Oscarovu hru ako zásterku svojho zločinu?
Porovnanie so Sherlockom Holmesom je tu prítomné výraznejšie, deje sa tak nepriamo cez Artura Conana Doylea, v rozhovoroch o tejto jeho postave či cez skutočnosť, že si ho ktosi zvolil za obeť, no Wilde sa k tejto postave pripodobňuje už aj priamo cez slová svojich priateľov. Vyriešenie prípadu je znova poirotovské – odhalenie zločinu sa vracia k jeho počiatku na miesto, kde to všetko začalo, s ľuďmi, ktorí majú do celého diania čo povedať (pravda okrem tých, čo sú mŕtvi) a medzi ktorými sa skrýva skutočný páchateľ. Wildeova postava tu nezaprie svoju podstatu – potrebu obdivu publika. Zločin sa odhaľuje ako na divadelnej scéne. Po dvanástich dňoch pri rovnakom stole. Symbolicky v piatok trinásteho. Ako v správnej detektívke je vrahom niekto, kto sa v príbehu mihne už na začiatku.
Popri detektívnej linke sa v knihe objavuje aj tá, ktorá sa sústreďuje na Oscara Wildea samotného (tá je známa už z prvej časti série). Dokazuje, že aj Oscar ako osobnosť svojej doby mal neprajníkov či závistlivcov. Prostredníctvom rozprávača čitateľ nahliada aj do Oscarovho súkromia, do jeho vzťahu k manželke. Ako to u bohémov býva, napriek tomu, že si svoju ženu váži, vášeň opadla a človek ako Wilde vášeň k svojej existencii nevyhnutne potrebuje – to čosi, čo by živilo jeho poetickú dušu, jeho múzy a je jasné, že to čosi už nenachádza doma. Oscar Wilde prijíma slabosti druhých s nenútenosťou, ktorá ide ruka v ruke s jeho nadhľadom. Možno je Wilde v tomto príbehu skutočne protikladný na jednej strane podľa Sherardových slov skvelý detektív, básnik i klasický filológ, ktorého reč je zložitá a ozdobná, kvetnatá a nápaditá, ale jeho myslenie je presné, človek s fantáziou, okom maliara, uchom herca, zmyslom pre detail charakteristickým pre vedca, so schopnosťou podrobnej analýzy, ale na druhej strane aj ako ho opísal človek, ktorý ho nemá v láske (Charles Brookfield), muž svojím spôsobom geniálny, ale zároveň neuvážený, sebastredný, arogantný, čo sa nakoniec môže stať jeho skazou. A možno práve to je na ňom príťažlivé.
V knihe potešia aj niektoré výroky: „Směju se, abych nemohl plakat.“; „Sebevražda je trestný čin,“ připoměl nám. „Pokud toho muže najdeme, tak ho obžalujeme...“; „Má rada zní: ožeň se. Pokud si najdeš dobrou ženu, budeš šťastný. Pokud ne, staneš se filozofem.“; „Jenomže bohové nás vyslyšením našich modliteb, spíše než co jiného, trestají.“; či slovná hračka s menom Davida McMuirtreeho.
Súčasťou tohto príbehu je už aj Bram Stoker ako spojivko k ďalšej časti. Škoda, že Domino túto časť nevydalo.
-sa
