Statečná srdce
Statečná srdce
Ariana Franklinová & Samantha Normanová
Historický román z pera oblíbené spisovatelky Ariany Franklinové a její nadané dcery Samanthy Normanové je opravdu mistrovským dílem. Statečná srdce nabízejí tu správnou směsici dobrodružství a intrik, tajemství a zločinu. Osudy hlavních aktérek, dvou statečných mladých žen, jsou nerozlučně spjaty s Anglií 12. století a pustošivou občanskou válkou.
Píše se rok 1141. Král Štěpán válčí o korunu se svou sestřenicí císařovnou Matyldou. V tak nebezpečném světě ani jedenáctiletá Emma, dcera rolníka z bažin, nemůže být v bezpečí. Zvrácený mnich ji unese z rodné vsi a zanechá ji opuštěnou napospas smrti... Malá, ale strategicky důležitá pevnost Kenniford patří šestnáctileté Maud. Tato temperamentní a nebojácná hradní paní se postaví tváří v tvář osudu a vražednému hněvu krále Štěpána, když na svém sídle poskytne ochranu císařovně. Nadchází dlouhá, krutá zima. Kenniford se stává centrem dění a všechny nitky se sbíhají právě sem... (Jota, 2015)
♣ ♣ ♣ ♣ ♣ ♣ ♣
Originálny názov knihy Winter Siege „zimné obliehanie“ vystihuje podstatu okolností, počas ktorých sa kniha A. Franklinovej a S. Normanovej odohráva. Český názov Statečná srdce zase podčiarkuje osobitosť ľudských pováh hlavných protagonistov tohto príbehu, a to na niekoľkých rovinách. Keďže obdobie stredoveku, do ktorého je príbeh zasadený, spadá do vojnového besnenia v Anglicku na začiatku 12. storočia, je treba povedať, že statočnosť sa tu spája s hrdinstvom predovšetkým obyčajných ľudí a tých najzraniteľnejších, ktorých boj o moc zasiahne vždy najviac a najkrutejšie.
Tých obyčajných, často anonymných, ľudí predstavujú typovo hlavné postavy – najmä bývalý križiak, žoldnier Gwil, jeho chránenkyňa Penda, ale aj obyvatelia hradu Kenniford – mladá žena Maud, jej pestúnka Milburga a mnohí ďalší, ktorí tvoria neodmysliteľnú súčasť života na hrade a ich prítomnosť má v čase jeho obliehania svoj nenahraditeľný zmysel.
Príbeh sa odvíja ako spomienka umierajúceho opáta z Pertonského opátstva, ktorý cítiac blízkosť smrti, potrebuje vyrozprávať príbeh, ktorý sa odohral počas bojov o anglický trón medzi kráľom Štefanom a jeho sesternicou cisárovnou Matildou, na malom, ale strategicky dôležitom hrade Kenniford. Spory o trón a meniaca sa rovnováha síl, podpora barónov, viedli k občianskej vojne, ktorá sa označuje ako Anarchia (1135 – 1154) a do krajiny zasiala chaos. Autorka si ako hlavnú dejovú líniu vybrala obdobie, keď Matilda uniká z obliehania Štefanovým vojskom v Oxforde oblečená v bielej peleríne zasneženou krajinou do Wallingfordu, pričom najväčšou jej oporou je jej nevlastný brat Róbert z Gloucesteru.
V týchto neľútostných a ťažkých časoch sa nesie správa o vojne aj na anglické mokrade, kde žije Nyles so svojou manželkou a dcérami. Najstaršia z nich je odvážna, červenovlasá Emma, ktorá práve v čase, keď jej otca odvlečú kvôli vojne preč a krajinu križujú hordy neľútostných žoldnierov a kadejakej neľútostnej zberby prejaví svoju odvahu práve tým, že na seba priláka pozornosť malej skupiny žoldnierov, aby zachránila život svojej matke a sestre. Skupina, ktorej súčasťou je podivný mních so zvrátenou slabosťou na hrdzavé dievčenské vlasy, sa vydá na jej lov. Emmine vlasy sú príliš červené a stanú sa jej osudnými...
To, čo sa Em nikdy nedozvie, je že súčasťou tejto skupiny, ktorá kruto vyplienila katedrálu v Ely, je aj istý Gwilherm de Vannes, ktorého okradnú a nechajú uprostred močiarov ponechaného samého na seba. Gwil je bývalý križiak, ktorý prišiel o svoju rodinu, dnes žoldnier, ktorý sa svetom túla sám a rovnako ako iní žoldnieri hľadá svoj spôsob obživy bez ohľadu, na ktorú stranu ho to prinúti sa pridať. No krutosť skupiny, s ktorou ho osud zviedol dokopy, sa mu prieči. Je rozhodnutý nájsť svoju kušu, ktorú mu zobrali a bez ktorej sa cíti ako bez ruky. Je vynikajúcim strelcom, ale čo iné ako pokúsiť sa čo najskôr dostihnúť skupinu, mu ostáva? Pravda, ak sa dostane z močiarov. Keď naďabí na vyplienenú osadu, vie, že stopa je správna.
V zrútenom kostole však napodiv narazí na čosi, čo predurčí jeho nasledujúci osud. Objaví tu zúbožené telo mladého dievčatka na pokraji smrti. Gwil vedúci svoj vnútorný rozhovor s Bohom (ten je mimochodom veľmi sympatický) hľadá svoju katarziu a malé dievča, ktoré sa húževnato odmieta pustiť života, mu ju, zdá sa, má poskytnúť. Čo však môže urobiť vojnou zocelený chlap s dievčatkom, ktorého zranenia sú také hrozné a ktoré sa naňho díva ako vyplašené zvieratko? Odpoveď je jednoznačná: pomôcť jej prežiť. A tak sa Gwil snaží. Na rozdiel od Pendy – to je meno, ktoré dievčatku Gwil dá – vie veľmi dobre, čo sa stalo a pozná aj tých, ktorí jej utrpenie spôsobili. Pendu chráni strata pamäti. A tak sa rodí nový človek – učí sa od Gwila strieľať z luku (napodiv jej to ide veľmi dobre, akoby sa s lukom v ruke narodila) a skrýva svoju zraniteľnosť pod chlapčenský odev. Gwil vie, že premena na chlapca je pre ňu zároveň ochranou. Penda si totiž nepamätá na drobný predmet, ktorý zvierala v dlani, keď ju Gwil našiel. Popísaný malý pergamen predstavuje pre oboch nebezpečenstvo a Gwil vie, že diabol, ktorý siahol na život malého dievčatka, ho bude chcieť získať späť za každú cenu. Spočiatku Gwil bojuje sám so sebou (a aj s Bohom), ale nakoniec sa zo záchrancu stane Penin ochranca a priateľ, aby nakoniec pochopil, že sa preňho Penda stala tým, čo nikdy nemal – dcérou.
V tom čase sa na hrade Kenniford spečatí osud inej mladej ženy – šestnásťročnej Maud, ktorú prinútia vydať sa za lorda Johna z Tewingu. Odporného, starého, cynického a vulgárneho muža, pre ktorého žena predstavuje iba prostriedok na získanie dediča. Tento vstúpenec kráľa Štefana ovládne so svojou družinou hrad, na ktorom Maud doteraz udržiavala dávny poriadok. Ten sa s príchodom jej manžela mení. Maud stráca nad hradom svoju kontrolu, ale nestráca oddanosť jeho obyvateľov, a tak robí všetko, čo môže, aby ich pred svojvôľou nového pána ako-tak ochránila. Maud sa svojho manžela desí a rovnako sa desí jeho milenky Kingvy, ktorej výzor je odporný rovnako ako jej správanie a o ktorej sa povráva, že je čarodejnica. Jediný nový obyvateľ, ku ktorému pocíti od začiatku náklonnosť, ktorá rastie, je Johnov syn William.
Kennifordu sa vojna prvýkrát dotkne, keď ho v septembri 1141 oblieha oddiel cisárovnej Matildy. Tewing je síce presvedčený, že obliehanie hradu vyhrá, ale jeho pýcha ho dostihne, keď ako podťatý v zlomku sekundy padne na zem, čo má za následok evidentne náhla mozgová príhoda. Ostane nehybne ležať na lôžku, a tak sa zodpovednosť za hrad opätovne dostáva do rúk mladučkej Maud. Tá pod nátlakom odprisahá vernosť cisárovnej Matilde – svoje pri tom zohrá najmä malý William, no to ešte neruší, čo všetko jej táto vernosť privedie.
Medzitým sa kdesi inde Gwil snaží s Pendou nejako prežiť. Svoje umenie streľby spoja náhodne so skupinkou troch potulných umelcov. Tak sa dlhé mesiace presúvajú z dvora na dvor, pretože v nepokojných časoch vojny je potulných umelcov málo, ale panstvo sa chce baviť za každých okolností – či je za bránami hradov pokoj, alebo tam zúri vojna. Pre Gwila je potulovanie z hradu na hrad dobrým zdrojom informácií – jednak preto, že pátra po svojej stratenej kuši, ale aj preto, že sa snaží nenápadne zistiť, kade sa pohybuje ten podivný, strašný mních, ktorého tajomstvo nosí pri sebe. Zároveň hľadá niekoho, kto mu podivný odkaz na malom kuse papiera rozlúšti. Zistí, že písmo, ktorým je písané, je grécke, ale prečítať mu ho nik nevie. Tak sa dozvie, že skupinu žoldnierov, ktorá drancovala, dostihol vojnový osud, ale o mníchovi nikto nič nevie.
Keď sa na istom hrade počas vystúpenia náhle stratí hrdzavovlasá Waterlily a chlapi ju následne nájdu mŕtvu, Gwil vie, že mních je späť a že objavil stopu malého dievčatka, ktoré sa snaží tak urputne ochrániť. Nastane čas odpútať sa od potulných komediantov. Keď Gwil s Pen naďabia na chatrč uprostred snehovej búrky, ani len netušia, že trojica ľudí, ktorým v noci poskytnú v besniacom snehu a mraze prístrešie, im osudovo zmení celý život. Dvaja muži – Christopher, Alan z Gentu a jedna žena – cisárovna Matilda určia ďalšie Gwilovo a Penino smerovanie. Keď ich totiž prepadnú Štefanovi ľudia prenasledujúci cisárovnu, utekajúcu z Oxfordu, ich cesty sa pretnú s osudmi ľudí na hrade Kenniford.
Tento hrad sa stane útočiskom cisárovnej a na prekvapenú Maud čaká ďalšie neľahké obdobie. Štefan nenechá Matildu na pokoji, a tak je Kenniford vystavený novému obliehaniu a čaká naňho dlhá a krutá zima. Tu, uprostred hradných múrov, sa mení celý Gwilov a Pendin svet. Počas obliehania totiž Pen ukáže svoj talent a stáva sa z nej najužitočnejší lukostrelec a jeho muška Pen preslávi nielen medzi mužmi bojujúcimi na hradbách Kennifordu. Gwil však krotí jej dvíhajúce sa sebavedomie a dbá o to, aby sa neprezradila jej skutočná totožnosť. Ibaže do veci zasiahne priveľa okolností. Jednou z nich je aj to, že Gwilovi sa vďaka otcovi Nimbovi podarí odkryť obsah zvitku, ktorý nosí pri sebe. Obaja mužovia si okamžite uvedomia nebezpečenstvo, ktoré z tohto odhalenia plynie a ktoré siaha do vysokých duchovných a politických kruhov. Gwil vie, že Pen je v nebezpečenstve. Najmä kvôli tomu, že na Kenniforde sa objavil istý mních...
Zatiaľ čo Alan sa snaží dostať Matildu z hradu do bezpečia cez tajnú únikovú chodbu, Maud a ženy na hrade sa starajú o zranených a o cisárovnu. Matilda je vykreslená presne tak, ako je známa z dejín – ako cudzia, chladná a namyslená. Maud bojuje so svojvôľou manželovej milenky, svojsky obrusuje útoky na malého Williama, ktorý napriek všetkému svojho otca bezpodmienečne a detsky naivne zbožňuje, snažiac sa mu zavďačiť. Popri tom prežíva pravé citové vzplanutie a spoznáva príťažlivosť, ktorou zahorela k vernému služobníkovi cisárovny Matildy Alanovi z Gentu.
Uprostred útokov obliehajúcej presily sa završuje aj osud mladej Pen, ktorú všetci považujú za chlapca. Gwil vie, že v jej mysli prebleskujú čriepky spomienok a obáva sa tej, ktorá by jej mohla priniesť bolesť. Sčasti je na Pen prísny, ale jeho prísnosť je láskavá a ochraňujúca. Sám zmätene bojuje s jej prebúdzajúcou sa ženskosťou a uvedomuje si, ako veľmi sa k tomuto stvoreniu pripútal. V prebudení jej spomienok má prsty malý William, ktorý sa na ňu upol a ktorý sa jej vláči za pätami aj na nebezpečne ostreľovaných hradbách, a práve to sa stáva Pen osudným. Keď ju totiž zraní šíp, boj o jej život odhalí všetky jej tajomstvá. Maud prekvapene zistí (a po nej celý Kenniford), že ten ryšavý lukostrelec, je vlastne dievča. Penine spomienky sa prebudia počas horúčky a na povrch vypláva celá jej bolesť.
Od tej chvíle sa všetko zmení. Z uzdravenej Pen je dievča, ktoré si musí na svoju novoobjavenú pozíciu zvyknúť. Našťastie sa to deje už počas obdobia pokoja, lebo cisárovnej sa podarilo v sprievode Alana z Gentu utiecť do bezpečia a obliehanie Kennifordu skončilo. Pen sníva, že sa s Gwilom vyberie hľadať svoju rodinu. Ibaže správa o červenovlasom dievčati, ktoré sa vykľulo zo šikovného lukostrelca, sa šíri rýchlo a dostane sa aj do uší toho, ktorý je odhodlaný svoj nevydarený útok na malé dievča dotiahnuť dokonca a pritom sa zbaviť všetkých, ktorí vedia o tajomstve skrývajúcom sa v riadok malého pergamenu, čo mu pri prvom útoku strhla.
Kenniford čaká zrada. Zrada, pred ktorou Maud kedysi varoval otec. Zrada z vlastných radov, ktorá všetkých bude stáť príliš veľa. Zrada, ktorej ovocím je smrť a tá nikdy neodchádza sama. Pen sa tak stretne zoči-voči prízraku, ktorý na ňu číhal už od začiatku. Na túto zradu doplatia všetci.
Istým spôsobom v tomto príbehu hrajú svoju dominanciu ženy – Em/Penda, Maud, Milburga (ktorá silne pripomína Gyltu z príbehov o Adelii Aguilar), cisárovná Matilda. Tie dôstojne sekundujú silným mužským postavám – Gwil, Alan, Christopher, otec Nimbus, bojovníci na Kenniforde, a rovnako dôstojne, hoci vzhľadom na súdobé postavenie žien aj s podstatnou dávkou nevýhody, sa bijú za svoj život.
Maud je napriek svojmu mladému veku silná a rozhodná, vedomá si zodpovednosti za hrad a všetkých, čo k nemu patria. Ako žena to nemá ľahké. Otec ju vychoval v tvrdosti a vštepoval jej jediné, na čo musí byť pripravená: vždy a všade sa okolo nej môže objaviť zradca. Jej postoj k poddaným je sympatický a cítiť z neho oddanosť i lásku, hoci Maud bojuje s jednoduchosťou svojich ľudí po každej stránke. Výrazný je jej vzťah k pestúnke Milburge. Vzťah Maud a Alana z Gentu predstavuje v tejto knihe romantickú linku. Tá popri osude ľudí na Kenniforde, politickej situácii (politickú situáciu ozrejmuje opát, rozprávač príbehu, ale čitateľa nezaťažuje jej zdĺhavým vysvetľovaním), vojne ovplyvňujúcej celý život na hrade, nie je nijako výrazná, ale hrá svoju úlohu a je príjemná.
Treba povedať, že samotná zločinná zápletka je v tomto príbehu upozadená. Nehrá taký prím, ako by sa možno očakávalo. Iste, je tu tajomný mních, ktorého pohnútky na ohavné konanie nie sú nijako objasnené, čitateľ ich napriek tomu ľahko odhalí, ale táto postava ostáva naozaj v pozadí ako „zlý hrdina“. Zlo, ktoré predstavuje, síce zasahuje do pohybu a konania Gwila a Pen, ale na jeho priamy zásah si treba počkať skutočne až do záverečných kapitol knihy. Príbeh rámcuje rozprávanie opáta na smrteľnej posteli, napriek tomu je táto postava sympatická od prvého momentu. Ak ničím iným tak svojím vyžarovaním a čímsi zvláštnym, čo sa bolestne ale láskavo okolo neho vznáša a čo nachádza svoj ohlas v obraze prírody za oknom komnaty, v ktorej rozpráva tento príbeh. Musím sa priznať, že do druhej tretiny knihy som len matne hádala, kto by mohol byť onen opát, ktorý tak dychtivo potrebuje vypovedať príbeh o statočných srdciach počas zimného obliehania. Náznaky sa potvrdili v poslednej tretine a uzavreli oblúk celého príbehu. Ten výrazne graduje od scény v rozpadnutom kostole až k Peninmu zraneniu na hradbách Kennifordu, keď si spomenie na minulosť, a vyvrcholí v scéne v komnate hradnej veže, v ktorej Pen zviera Gwilovo telo vo svojom náručí..
Tento príbeh má jednu devízu – je v ňom prítomný esprit, ktorý sa dokáže čitateľovi zapísať do mysle a zanechať v ňom nezabudnuteľný pocit, na ktorý si spomenie aj dlho potom, čo knihu odloží do police. To, čo neprehliadnuteľne vyráža z jej stránok, je vzťah medzi Gwilom (Gwil pochopí, že Pen je jeho vykúpením) a Pendou. Osobne si myslím, že si na to puto medzi hlavnými hrdinami spomeniem aj po rokoch, hoci mi zrejme detaily príbehu prekryje množstvo ďalších prečítaných príbehov. Lúčenie Pen s umierajúcim Gwilom je totiž scéna, pri ktorej sa len ťažko odoláva dojatiu.
Keď som svojho času čítala sériu o Adelii Aguilar, autorkino rozprávačské majstrovstvo ma zaujalo natoľko, že som vyslovila želanie, aby sa autorka k tejto hrdinke ešte vrátila. Je škoda, že A. Franklinová už ďalší jej príbeh nenapíše (zomrela v roku 2011). Ale teší ma, že sa jej ostatný príbeh neostal nedokončený a že sa ho ujala jej dcéra Samantha Normanová. Myslím, že hociktorý čitateľ by mal problém povedať, kde končí Arianin text a kde začíta práca jej dcéry. Ak si Samantha Normanová zachová tento štýl, potom je pre mňa správa o tom, že sa podujala pokračovať v matkinej práci a napísať ďalší diel série Mistress of the Art of Death, veľmi potešujúca.
Dávam plné hodnotenie za výnimočne napísaný vzťah medzi Gwilom a Pen, a pretože pocit z knihy má ambíciu zapísať sa do čitateľovej mysle na veľmi dlhý čas.
-sa
