Štvanice na ďábla
Štvanice na ďábla André Wiesler
Kroniky Hagena von Stein (Kniha druhá)
Německo v době třicetileté války. Země se propadá do krutých bojů. Hlad a nemoci si žádají své oběti – a ani urození a bohatí nejsou ušetřeni. Černá smrt nedělá rozdíly. Tuto pohnutou dobu využívají tajné spolky složené z vlkodlaků, čarodějnic a blecrů, aby připravily epochální změny. A je to především Hagen von Stein, kdo chce proměnit ve skutečnost své temné plány. Neboť bývalý boží bojovník byl odsouzen k nesmrtelnému životu coby sluha wariwulfů a nemá v úmyslu strávit celou věčnost v zotročení.
Německo v roce 2007. Inkvizitor Georg von Vitzthum, který se zmocnil kronik Hagena von Stein, se vydává na lov zlověstných bytostí. Lidstvo o skrytých souvislostech nic netuší. Ale Georg se chystá odhalit největší spiknutí všech dob… (Fantom Print, 2011)
X X X X X X X X X X X X X X X X
Na úvod musím hneď povedať, že táto kniha je mojím prvým stretnutím so spisovateľom André Wieslerom i s Hagenom von Steinom. Prvý diel Kroník som nečítala – či je to chyba, závisí od uhla pohľadu. Nasledujúce riadky teda budú poznámkami bez nadväznosti na prvý či tretí diel kroník, bez porovnania vývoja deja či samotných postáv. Tu podotýkam, že slovník na konci knihy bol pre mňa dobrým pomocníkom. Tým, čo nečítali prvý diel, pomôže v orientácii aj zoznam postáv a ich krátka charakteristika na začiatku a krátke zhrnutie predchádzajúcich udalostí.
Do deja zasahuje veľa postáv, a priznám sa, miestami sa mi táto kniha čítala trochu ťažkopádne. Prelínanie dvoch dejových, časových línií (historická linka mapuje Hagenovu prípravu povstania blecrov a jeho osobný prerod, súčasná linka snahu polapiť ho a odhaliť jeho plány ohrozujúce ľudský svet; sám Stein sa v nej nijako neobjavuje), ktoré spája postava Hagena von Steina, je síce graficky vydelené, ale plynutie deja ako celku skôr spomaľuje a mňa osobne náhle autorove skoky miestami viac rozptyľovali, než pomáhali pri dejovej nadväznosti. Na druhej strane pri pomalom tempe, ktoré mapuje dlhé časové obdobie a skutočne dáva na známosť, že ide o sériu a konkrétne o jej prostredný diel, ktorý predstavuje pre mňa skôr preklenutie k záveru, to možno fanúšikom tejto série vôbec nevadí. Von Stein nie je pozitívny hrdina – čo je výsledok predchádzajúcich udalostí. V jeho mysli prebleskujú spomienky na minulosť a hoci tá je aj príjemná, jej chuť už vo svetle toho, čo sa mu prihodilo, príjemná nie je. Pocit zrady, skutočnosť, že si osud neživého sluhu nevybral, v ňom driemu ako rozbuška a vedú ho za cieľom vymaniť sa z otroctva. Jeho pánom je človek, ktorý menu božích bojovníkov česť nerobí. Egon Ludwig von Stettler je charakterizovaný ako intrigán, ktorý sa v bojoch medzi katolíkmi a protestantmi neštíti ničoho – no mne sa taký nejavil (táto črta jeho osobnosti sa snáď výraznejšie prejavila v prvom diele, bohužiaľ to neviem posúdiť).
Hoci Hagen von Stein stojí v opozícii k svojmu pánovi, jeho pozitívne vyznenie sa stále viac stráca a ustupuje tomu, čo spôsobuje jeho presun k druhej strane. V mene dosiahnutia svojho cieľa sa totiž neváha spolčiť ani s hecetissou Anelmou (sadistickou čarodejnicou), aby mu prostredníctvom krvavého rituálu pomohla vytvoriť vlkolaka. Tento krok je rozhodujúci, lebo logicky smeruje k vytvoreniu celej armády, ktorá by mala pomôcť blecrom (potrestaným vlkolakom, odsúdeným ako neživí slúžiť vlkolakom v tom najpodradnejšom postavení, pretože prestúpili Boží zákon tým, že sa sýtili mäsom vlastných) vymaniť sa spod vlkolačieho jarma. Táto v zásade pozitívna a sympatická snaha však naráža na vlastné Steinove záujmy a vo vidine tohto cieľa sa mení celá jeho osobnosť. Hagen sám roky hľadal a zhromažďoval informácie (z kníh, kroník a rôznych zápisov rôznych ľudí) o tom, ako sa zbaviť svojho prekliatia, kvôli čomu sa dokonca naučil čítať. Tieto informácie ho veľa naučili o čarodejniciach a ich moci. A za zbavenie preklatia je ochotný zaplatiť či obetovať čokoľvek (že sa tak stane, nie je treba hádam prízvukovať a za obeť padne to najcennejšie, čo Stein mal – priateľstvo s blecrom, spolusluhom Eberwinom). Čitateľ je svedkom jeho vnútorného boja, premeny, čo môže vyvolať sympatie, či posilňovať ich dozvuky, ak si niekto Hagena po prvej knihe obľúbil. V tomto súkromnom boji sú Hagenove pozitívne spomienky už len vyhasínajúcimi lúčmi, ktoré ustupujú novému cieľu. Ten nemá so svetlom veľa spoločného. Tým, že som prvý diel nečítala, nemala som možnosť hlbšie poznať pozitívnu, morálnu polohu von Steina, čím zrejme utrpela moja snaha akýkoľvek vzťah si k nemu vybudovať...
Paralelná dejová línia, zasadená do roku 2007, sleduje súčasný príbeh Georga von Vitzthuma, ktorý pomocou vzácnych relikvií zabije upírskeho posluhovača a ktorého osloví Carteaumois, Steinova pravá ruka, aby mu ponúkol v hone na svojho pána spoluprácu. Georg – inkvizítor (člen pradávnej skupiny, ktorá funguje ako orgán zabezpečujúci rovnováhu vo svete zlovestných bytostí a zbavuje svet tých, ktoré porušujú pravidlá – vlkolakov a najmä hecetissy) si je istý, že sa niečo deje. Niečo, na čo je aj ich inkvizičná skupina krátka (spoločnosť sa prezentuje ako spolok bojujúci proti najväčšiemu zlu, proti diabolským stvoreniam oprosteným všetkého romantického nánosu). Georg sa potrebuje dostať k Steinovým tajomstvám a tie sa skrývajú v jeho denníkoch.
Priestor, v ktorom je minulý dej geograficky situovaný, nám nie je vzdialený – Stein žije v Prahe a dej je tu ukotvený do časov pred bitkou na Bielej hore (1620) a po nej, pričom autor využíva predovšetkým náboženské pozadie udalostí. Dejinné udalosti však slúžia zväčša len ako kulisa (čítala som viaceré ohlasy, ktoré tejto knihe vyčítajú práve túto skutočnosť; toto vnímanie umocňujú aj veľké časové skoky; osobne toto autorovo „opomenutie“ historiografie chápem, nie je jeho primárnym záujmom priblížiť históriu, tá je skutočne len kulisou, na pozadí ktorej sa jeho fiktívny príbeh odohráva).
Hagenov pán Stettler je však kvôli svojim záväzkom nútený pripojiť sa k pochodu na Prahu, počas ktorého kresťanské cisárske vojsko hnalo pred sebou protestantov. Ale v tejto vojenskej skupine je veľa takých ako Hagen a ten využíva toto prostredie aj na utvrdenie vo svojom snažení, lebo vojnová atmosféra rozdúchava v blecroch hnev nad vlastným osudom, nad stratou dôstojnosti. Kedysi, za iných okolností, by totiž stáli v boji na popredných miestach a nie v pozícii nemŕtvych sluhov. Ukáže sa aj možnosť dostať na svoju stranu najstaršieho z blecrov (Chrodobertus), ktorý má posilniť portugalský oddiel. Jeho naklonenie na Hagenovu stranu by jeho veci len pomohlo, no tento starý blecr už po tisícročiach svojho trestu patrí k tým, čo ho začali považovať za spravodlivý, a tak Steinovým plánom nepožehná, ba považuje ich za bláznovstvo. Hagen sa ho príklade zbaví, čím demonštruje svoju moc – po storočiach pátrania totiž objavil veľké tajomstvo hagier ako zabiť blecra; zároveň sa po dlhé roky cibril vo svojej schopnosti ovládať myseľ iných, čo často využíva. Von Stein sa nenecháva strhnúť vášňami, veľmi dobre totiž vie, že potrebuje záložný plán, že musí zabezpečiť cielené odvetné opatrenia. Táto skutočnosť naznačuje obsahové zacielenie tejto knihy aj dôvody, prečo mi dej na mnohých miestach plynul pomaly. O vytvorenie vlkolaka sa von Stein snaží 12 rokov, pokusy úspešne zopakovať krutý Anelmin rituál stroskotávajú. Hagen zháňa podivné prísady aj obete, čo v čase moru nie je také zložité. No každá obeť ho posúva k cieľu len o krôčik – rovnakým tempom sa posúva dej knihy.
Hagenove dôvody nespokojnosti s vlastným osudom sú niekoľkokrát zreteľne vyjadrené – považuje svoje odsúdenie na neživého sluhu za nespravodlivosť, lebo na rozdiel od iných blecrov sa k svojmu hriechu dostal nevedomky, pretože ho zradila najbližšia osoba. Osoba, ktorej túto zradu nevedel odpustiť. Kúsok svedomia a spojenia so živými predstavuje preňho už len vzťah k Stettlerovmu synovi Richardovi. Napodiv sa cítil za to slabé dieťa zodpovedný, ale keď slabý mladík umiera na mor, ktorý vyčíňa v Európe, spojenie sa definitívne pretrhne. Len jeden z potomkov wariwulfov v rodine dedí zvláštne schopnosti, ale Richard to nebol. Ako sa ukáže, túto schopnosť zdedila Stettlerova dcéra Gerche. Ďalšie roky pribúdajú a Hagen sleduje straty a úpadok svojho pána Stettlera – fyzický, duševný aj finančný. A sám zachováva už len zdanie sluhu. Keď Stettlerova dcéra dospeje a vráti sa domov ako pani z Enzbergu, wariwulfka, Hagenova novo sa dvíhajúca hrdosť narazí na jej podivnú silu.
Zatiaľ sa v súčasnosti Georg snaží dostať k Hagenovým plánom, využívajúc napr. podivného bezdomovca Achelóosa (áno, meno nápadne pripomína rieku Acherón, pri prevoze ktorou treba Cháronovi, Hádovmu prievozníkovi zaplatiť – aj tento motív autor využíva) obdareného schopnosťou rozpoznať temné bytosti pod ľudskou maskou, u ktorého za poznanie Georg platí spomienkami na vlastné detstvo. Jeho nové vízie budúcnosti pripomínajú scény z filmu Votrelec 4 a genetické pokusy Riplyová vs. Votrelec ako paralelu k von Steinovým pokusom stvoriť vargra (nie prirodzene zrodeného vlkolaka). Inde obrazy sveta v bonskej kanalizácií pripomínajú svet londýnskych trhlín Neila Gaimana z knihy Nikdykde. Keď Georga napadnú vargrovia, objaví sa hagra Leandra Siegenová, krstná dcéra zabitého kolegu a priateľa a zachráni ho. Motiváciou je skutočnosť, že sama potrebuje pomoc. Je ďalšou, čo baží po smrti vodcu vargrov, ktorý zabil jej krstného otca Karla.
V historickej dejovej linke sa autor vracia k Hagenovým pokusom o zrodenie vargra. Až dvadsiaty piaty je úspešný a čitateľ je svedkom zrodenia Carteaumoisa ako Hagenovho sluhu, jeho výcviku aj Hagenovho citového priľnutia k tomuto vojakovi, lebo v ňom koluje jeho krv. Zároveň čitateľ stretáva inkvizítora Hartmana von Vitzthuma, Georgovho predka, ktorému von Stein podhodí čarodejnice, ktoré mu pomohli stvoriť bluotvarwesa, a to je jeho zúčtovaním s hecetissami, aby sa vyhol splneniu sľubu, ktorý im dal – že im pomôže stvoriť rovnakého nemŕtveho sluhu. Ale Anelma Vitzthumovmu útoku uniká.
Hagen a jeho spoločník Eberwin po Stetterovej smrti získavajú nového pána. Správca Roser si lieči svoje nízke sebavedomie nahradeným, krutým správaním a hoci sám nie je wariwulfom, tieto gény sú v jeho rodine silné. Služba uňho Hagena len utvrdzuje v predsavzatí povstať. Na svoje ciele umne využíva aj Roserovu dcéru Emmu. Von Steinovo „dieťa“ Carteaumois však začína predstavovať problém, pretože sa veľmi nezaťažuje so sebakontrolou a nadobudnutú nesmrteľnosť bez ostychu využíva na vlastné potešenie a uspokojenie vlastných vášní. Zvládnuť ho je pre Hagena čoraz zložitejšie. Neraz na to potrebuje viac než svoju silu ovládať jeho myseľ. Keď Hagen vykoná rituál bez pomoci čarodejníc a vytvorí nového vojaka v ženskej podobe – tým vojakom sa stáva Emma, Roserova dcéra, je to priamy signál na vzburu blecrov. Pri tomto veľkom počiatku pomsty však Hagen von Stein paradoxne stráca svojho najvernejšieho druha a priateľa, Eberwina, a ten poznáva, že Hagen sa vlastne od tých, proti komu chce bojovať, vôbec nelíši, ba že sa z neho stal ešte horší netvor. Tu sa prechod k negatívnej postave završuje.
Von Stein so svojimi vstúpencami a stvorencami povstane na Silvestra roku 1641. Čitateľovi sa podarí k tomuto povstaniu dopracovať až v poslednej tretine knihy. Mnohí z Hagenových ľudí vrátane stvorených detí, vykazujú správanie, ktoré signalizuje budúce problémy, ale Hagen vec zatiaľ nerieši. Chce svoju armádu postaviť proti wariwulfom.
Medzitým v súčasnom pátraní za relikviou čelí Georg zrade (musím povedať, že predvídateľnej a priam klišéovitej) od Ley. Lea na mňa napriek všetkej autorovej snahe nepôsobila ani sexy, ani nebezpečne, obklopuje ju príliš veľa gýču – od výzoru a správania až po oblečenie a doplnky. Ani Georgova neschopnosť v jej prítomnosti (rozumne) uvažovať nedvíha jeho sympatie a vyznieva skôr ako stereotypné zobrazenie samca, jednoducho typické klišé. V pravidelne sa prepínajúcej historickej línii Hagenovo ťaženie proti wariwulfom znova naťahuje dej. Georg je po dotyku s kronikami svedkom podivného rituálu, ktorý odhalí dávne tajomstvo a poodhalí aj rúško zmiznutia Georgovho prapredka v 30-ročnej vojne – tajomstvo prvého vargra je odhalené a Georg pochopí, že Hagen všetkým sleduje naplnenie túžby znova sa stať wariwulfom.
Popravde, príbeh sa mi vliekol. Neviem, či je to absenciou prvej časti, ale ani postavy ma nijako nechytili za srdce. Príbeh samotného Hagena by nemusel byť nezaujímavý, ale je príliš rozvláčny. Chýba mu na môj vkus viac „korenia“, ktoré by naplnilo význam či skôr dynamiku slova „štvanica“. Nechápte ma zle, viem že je tu mnoho scén, ktoré sa dajú vnímať ako dynamické. Je tu aj opis boja (nielen na historickom bojisku, ale aj bolestivé strety Georga a temných protivníkov v moderných uliciach, ktoré zvláda aj za pomoci vojaka Kiela – mimochodom, predpokladám, že okolo tejto postavy sa mala šíriť aura tajomna, no u mňa jeho „tiché nebezpečenstvo“ nedosiahlo želaný efekt), pre mňa zaujímavá bola Hagenova snaha zachrániť pre seba Geshe v závese so spomienkou na mladého Richard Stattena. Napodiv ma z celého stretu blecrov a wariwulfov bavilo práve toto stretnutie a ešte Hagenovo stretnutie s hagrou (starenou z lesa sprevádzajúcou Hagena celý život – premenila ho), ktorá mu ukáže, že je ešte stále smrteľný... A predsa... V mojej optike chýba viacerým scénam to povestné čosi, čo by ma, jednoducho povedané, vtiahlo do toho opisovaného virvaru a nútilo ma zatajiť dych či neodtrhnúť oči od riadkov. Niekto by mohol namietať, ale ja som sa mnohé pasáže priam nútila čítať. Toto je možno nedostatkom viacerých druhých dielov trilógie. V zásade tu čitateľ nemá komu fandiť. Ak si niekto obľúbil Hagena, domnievam sa, že v tejto časti robí všetko preto, aby stratil čitateľove sympatie, nepomôže ani občasné zaváhanie v podobe spomienky na strateného priateľa, či neschopnosť zabiť dieťa wariwulfa pri povstaní a ani skutočnosť, že poznáva, že nemôže nikomu veriť, že ostal sám a zrada je bližšie, než si myslel. Georg je napriek všetkej snahe príliš slabou a pre mňa nevýraznou postavou, aby celú tiaž sympatie stiahol na seba. Jedným slovom je to príliš „nemecké“, pripomína to produkciu Vojny volov z osemdesiatych rokov či akčnú seriálovú/filmovú nádielku nemeckej produkcie z obrazoviek komerčnej televízie. A to, prosím, nemyslím s nijakým dešpektom. Mienim to ako holý fakt, prosté konštatovanie.
Pre mňa sa dej znova trochu rozbehol až na konci, keď Hagen vstúpi opäť za brány zničeného kláštora, aby tu našiel tajnú knihu a kútikom duše nahliadol do svojej minulosti. Zároveň ho pochytí znepokojenie a nutkavý pocit, že musí svet zbaviť Anselmy. Keď sa k tomu pridá Georgovo odhalenie, že Hagen von Stein má v pláne vrátiť sa na počiatok, ako signál na ďalšie jeho konanie to poslúži. Pre odhalenie jeho tajomstva však čitateľ musí siahnuť po poslednej časti Kroník. Osobne by som si skôr prečítala, ako to celé začalo. Možno by sa pre mňa postava Hagena von Steina stala o čosi sympatickejšou a možno by sa dostavili aj nejaké emócie.
-sa
