V objetí temnoty
V objetí temnoty Alexandra Ivyová
Lady Shay je poslední svého druhu, napůl člověk, napůl Shalott. Její krev je drahocennější než zlato, protože dokáže vyléčit všechny neduhy. Leží na ní však kletba, kvůli které musí sloužit vždy majiteli talismanu, jež jí voládá. Krutými cestami osudu se dostává do aukční síně, kde si jí kupuje Viper, okouzlující šéf klanu upírů. Shay a Viper se spolu nesetkávají poprvé. Kdysi mu zachránila život a od té doby po ní Viper touží. Jako se svou otrokyní si s ní může nakládat jak chce... (Levné knihy, 2010)
♦ ♦ ♦ ♦ ♦
Hneď na úvod svojich riadkov poviem, že po prečítaní knihy V objetí temnoty nezdieľam nadšenie. Fanúšikovia tejto série by asi ďalej čítať nemali, pretože si vo svojom rebríčku netrúfam túto knihu ohodnotiť ani ako priemernú.
Kniha môže vyznieť pozitívne pre tých, ktorí si ju otvoria bez akéhokoľvek očakávania. Ak sa po knihe rozhodne siahnuť čitateľ, ktorý od príbehu o upíroch očakáva viac, napríklad istú dávku originality, ktorú spoznal napríklad u Patricie Briggsovej alebo u J. R. Wardovej, mal by sa obrniť poriadnou dávnou nadhľadu, inak riskuje poriadne sklamanie.
V knihe nájdete upírov, démonov, čarodejnice, škriatkov, trolov, tiene... – mix všetkých možných fantastických bytostí. No na rozdiel od iných podobných kníh autorka tie svoje nezbavuje nánosu stereotypov a klišé, ktoré zanechali legendy, mýty, rozprávky a najmä americké seriály. Nezaprie americký prístup k veci, ktorý charakterizuje nesúrodá spleť všetkého možného miestami bez ladu a skladu. Hoci človek neupiera autorovi právo modifikácie, predstavivosti, včlenenia známych reálií do nových (obyčajne) nezvyčajných situácií a kontextov (čo je hlavný znak tvorivosti), istá dávka novosti a neošúchanosti je priam vítaná, no ja musím za seba konštatovať, že A. I. na škodu veci zostáva pri ošúchanosti bez štipky čohosi, nad čím by čitateľ prekvapene a potešene zavzdychal. Tu si môžete vzdychnúť akurát nad tým, že vás pri troche očakávaní ukrátila o to, čo ste hľadali. Klišéovitosti je tu habadej – počnúc predstavou škriatka a čarodejnice nad kryštálovou guľou, ktorou nás kŕmili „rozprávky starých materí“ a mnohí sme z nich už vyrástli (hoci im nepopierame hlbokú životnú múdrosť v nich obsiahnutú). Stereotypmi je to tu prešpikované skrz-naskrz a vyznieva to neuveriteľne fádne – napr. trh s otrokyňami odetými do strohého háremového odevu, nechutne bohatí upíri ako hlavný hrdina (ktorý žije v nepredstaviteľnom luxuse a na počkanie disponuje všetkým, na čo si len autorka spomenie – je to síce jej právo, ale znie to strašne prvoplánovo), ktorý má neuveriteľne anjelský zjav (okrem toho je neuveriteľne unudený storočiami, ktoré prežil a to dokonca natoľko, že jediné zmysluplné rozptýlenie vidí v tom, že získa ženu, ktorá v ňom prebudila primitívnu sexuálnu žiadostivosť a prinúti ju priznať to isté!), je to muž, ktorý miluje nebezpečné ženy a vždy získa, to čo chce, okrem toho je nebezpečne silný, (v podstate) nezraniteľný, má po ruke zbraň vždy, keď to potrebuje, auto, ktoré by prestálo nukleárny výbuch a šoféra – ako inak – nesmrteľného upíra s najrýchlejšími reflexmi na svete. Jednoducho všetko je na ňom naj od vlasov, cez oblečenie až po... (zámerne nedokončím). Nemôžem si pomôcť – je to typ takého „všade bol a všetko videl“.
Anotácia v podstate napovedá o celom príbehu a nič výrazné k nemu nie je nutné pridať. Dejová línia je veľmi jednoduchá a priamočiara, takže jej smerovanie sa dá veľmi ľahko uhádnuť. Viper – hlava jedného z upírích klanov – si skutočne príde na dražbu po ženu, ktorá mu kedysi zachránila život (Či on jej? Z rozhovorov medzi hlavnými hrdinami nie je celkom jednoznačné, kto komu vlastne život zachránil.). Už tu sa ukáže, že nie je jediný, kto o ňu javí záujem. Krv kríženkyne človeka a démona Shalott je vzácna, no to nie je motivácia, ktorá Vipera k jej získaniu vedie. Shay prežila podstatnú časť svojho života ako otrokyňa (najskôr čarodejnice a potom trola Evora) a tak vznešenému úmyslu svojho nového majiteľa príliš neverí. V Evorovom zajatí si našla priateľa – škriatka (Chrliča) Leveta, ktorému sľúbi, že sa poňho vráti. Toto predpokladám mala byť podľa úmyslu autorky postava, ktorá mala vniesť do celého príbehu humor... Potom, čo si Viper privedie Shay do jedného zo svojich domov, sa ona vráti do cely v aukčnej sieni po Leveta. Okrem toho, že od Vipera vyžiada, aby ho prijal pod svoju ochranu, zistia, že na mieste došlo k nechutnému masakru a sám Evor zmizol. To je nepríjemné, pretože je so Shay spojený kliatbou (čo ju môže stáť aj život v prípade, že sa jemu niečo stane) a tá sa dá zrušiť, len za jeho prítomnosti. Viper je odhodlaný zistiť, kto o Shay usiluje a už čoskoro musí čeliť prvému útoku pekelných psov a jedného nepríjemného démona. Viem, že opísať akčnú bojovú scénu chce istý kus majstrovstva a nie je to jednoduché, ale akčné scény v podaní autorky vyznievajú ako lacný americký c-čkový akčný film. Počas tohto boja Shay stihne odšoférovať
Okrem toho, že Viper zistí, že za honbou na Shay je upír Styx, ktorý však len plní príkaz niekoho iného, chce ju zbaviť kliatby, s ktorou súvisí jej tetovanie na lopatke. Tú môže zrušiť len čarodejnica, takže jednu zoženie. A ešte akú – Natašu, ktorá kedysi prejavila záujem zdieľať s ním lôžko.
Shay vo svojej minulosti skrýva veľa bolesti. Všetko vyplýva zo skutočnosti, že ju matka chránila pred jej osudom. Život miešanky nebol v ľudskom svete jednoduchý a jej matka nevedela, komu môže veriť. Nakoniec sa ukáže, že za kliatbu, ktorá Shay stála niekoľkoročné útrapy v otroctve, je zodpovedný jej otec – toho skôr ako stihol dcére odovzdať všetko dedičstvo démonov Shalott, kedysi zabil upír, čo je dôvod, prečo ona sama nachádza u Vipera dôveru len veľmi ťažko. Obaja hrdinovia sa venujú všetkému možnému len nie poriadnemu pátraniu. Najčastejšie ich vidno v kuchyni pri jedle. Okrem toho podliehajú vzájomnej túžbe. Z ich častých rozhovorov som mala pocit čohosi veľmi lacného, pretože ani tieto dialógy sa nevymykajú kliešéovitosti. Nehovoriac o ich konaní. Jeden príklad – po vášnivej noci sa Shay zobudí v izbe posiatej okvetnými lístkami ruží... Predstava je to síce romantická, ale očakávala by som, že si autorka s ohľadom na čitateľa čosi také patetické odpustí. Čo ma dostalo, bolo, keď Viper pri predohre citujem „mrmlal toužebná slovíčka ve staroslověnštine“ – silne pochybujem (a to bez urážky), že autorka vie, čo je staroslovienčina za jazyk a osobne by som veľmi rada videla aspoň raz minimálne napísané jedno jediné túžobné slovíčko v staroslovienčine. Nehovoriac o tom, že ak vychádzame z predpokladu, že legendy o upíroch sú postavené na Drakulovi, ktorého domov je v Rumunsku, nutno podotknúť, že ak je toto pôvodný jazyk upírov, rumunčina je jazyk románsky a nie slovanský. Nuž ale... upíri môžu poznať niekoľko starobylých jazykov...
Viper a Shay sa ocitnú v dome Viperovho priateľa Danteho a je jasné, že jeho príbeh tomuto predchádza, pretože ani Shay Danteho a jeho ženu nevidí prvýkrát – bohyňa Phoenix ponúkne Shay priateľstvo, ktoré ona rovnako prijíma len opatrne. Ani tu sa dlho neohrejú, lebo ich znova vyláka nepriateľ. Viper sa v snahe ochrániť svoju lásku vydá do rúk nepriateľa a je odhodlaný podstúpiť aj mučenie. Shay ho samozrejme nepočúvne a s poznaním pravdy, že by o Vipera nedokázala prísť, sa mu vyberie na pomoc. Ide s ňou aj Levet, no k tomu sa vďaka akémusi kúzlu pripletie vodná žienka (jej funkcia mne osobne prišla absolútne zbytočná a jej konečná pomoc hlúpa).
Klišéovitosti sa autorka prosto nezbavuje pri opise reálií, postáv či pri rozhovoroch hrdinov – občas máte pocit, akoby ste čítali bezducho vyznievajúce dialógy zo zlého seriálu (ako napr. takmer dvojstranový rozhovor o tom, že Shay rozbila Viperovi Porsche!). Často sa opakuje a nezabudne čitateľovi explicitne pripomenúť, že Viper koná tak alebo onak, lebo je predsa upír – znie to ako hlúpa mantra. Všetko, vrátane smeru rozhovorov odhadnete skôr, ako svoje slová hrdinovia vypustia z úst. Samotná akčnosť vyznieva „otrepane“. Autorka tu len presúva známe kulisy, takže akčné scény vyzerajú ako vystrihnuté z tisíckrát opozeraných amerických fantasy seriálov a akčných filmov z nedeľného či piatkového programu niektorej komerčnej televízie. Kniha je nimi taká presýtená, že sa to miestami nedá čítať (Shay síce podľa vlastných slov na boj nie je dostatočne vycvičená, no z každého boja vyviazne nanajvýš so škrabancom). V knihe pozornejší čitateľ naďabí aj na ďalšie logické nezmysly (okrem už spomenutých). Za všetky ešte jeden príklad: Keď sa Shay dostane do jaskýň, v ktorých mučia Vipera, aby ho vyslobodila, bez akýchkoľvek problémov ho nájde a vyslobodí. Všetko sa udeje bez prenasledovania, pretože všetci upíri (podotýkam členovia elitnej skupiny upírov, ktorí chránia najvyššieho upírieho vládcu, prezývaní Havrani!) sa práve v tom čase vybrali spať do svojich rakiev (!!!). Dokonca sa tu nájde malá jaskyňa, v ktorej si môže po úmornom a ťažkom dni pospať. Takže hrdinovia majú dosť času na regeneráciu (lebo Viper sa vďaka jej krvi v priebehu niekoľkých sekúnd vystrábi zo zranení), na druhej strane Dante sa im za celý ten čas na pomoc spolu s upírmi z Viperovho klanu nedokáže dostaviť. Tak toto ja neviem nazvať inak ako absolútny nezmysel.
Ďalšia vec, ktorá mi vadila, bol slovník – otravné a zaseknuté opakovanie expresívneho vyjadrenia typu „do prdele“ a „sakra“, ako aj Levetovo „sacrebleu“ sa na môj vkus objavuje pričasto a aj na tých najnevhodnejších miestach. V celom texte sa neobjaví nič hlboké čo do vyslovených alebo nevyslovených myšlienok. Opisy aj dialógy sú prosté, miestami až bezduché. Na druhej strane mnohé veci predovšetkým z minulosti autorka len nahryzne a nechá vyprchať do stratena.
Neviem, komu sa autorka chcela priblížiť svojím štýlom či slovníkom, ani neviem, akú skupinu čitateľov chcela osloviť, ale ak je čitateľ aspoň trochu „náročný“ a hľadá niečo viac ako len množstvo klišé a stereotypu, asi by sa mal tejto knihe vyhnúť. Možno tento príbeh osloví čitateľky na konci tínedžerského veku – bez urážky čitateľských očakávaní – ale pre niekoho sčítanejšieho a s vyššími čitateľskými nárokmi je toto málo. A hoci ma zaujala postava Styxa, po jeho príbehu (Chuť temnoty) po tejto skúsenosti nemám odvahu siahnuť.
Nakoniec konštatujem, že v porovnaní so sériou o Mercy Thompson či o upíroch z Bratstva čiernej dýky, je toto pre mňa menej než slabý čajový odvar prekračujúci hranice gýču a knihu radšej nebudem hodnotiť 
.
-sa
